Staré správy a jedlo v zatvorenej reštaurácii

Lampang má ďalšiu atrakciu. Pred pár mesiacmi som o tom napísal krátky článok schátraný dom Louisa Leonowensa. Bol synom Anny Leonowensovej, hlavnej hrdinky príbehu.Anna a siamský kráľ“. Dnes ráno sme boli opäť v Baan Louis, ako sa tu dom volá, a to z veľmi dobrého dôvodu: dom bol zrekonštruovaný.

Dokončenie rekonštrukcie bolo oslávené hudbou, príhovormi (ktoré sú tu zvyčajne príliš dlhé, ale to nevadí, pretože sa aj tak nebudú počúvať) a výstavou starých fotografií Leonowensa a jeho obchodnej firmy, napr. ako aj nové kresby a maľby od Bana Louisa. Mieke dokonca figuruje na jednom z tých obrazov, ale keby nás na to výrobca neupozornil, nevideli by sme to.

Budova z 19. storočia ako nový orientačný bod: staré správy. Baan Louis sa nachádza v blízkosti najznámejšieho domu Lampang, Baan Sao Nak, domu mnohých stĺpov, v najkrajšej časti mesta. Domy síce nie sú atrakciami prehnane vysokého štandardu, ale návštevník Lampangu vo všeobecnosti nepatrí k tým, ktorí vyhľadávajú najrušnejšie turistické miesta.

Minulý týždeň sme boli na obede v jednej z najkrajších reštaurácií v okolí, hneď za mestom. Mieke pochválila majiteľku nádhernou záhradou a okamžite dostala malý stromček, ktorý sa jej podľa jej slov veľmi páčil. James, maliar Miekeho portrétu a môj štvrtkový šachový súper, sa dal do reči s majiteľom a pochopil, že dnes bude podujatie so severothajským jedlom a hudbou. To sme chceli zažiť, tak sme si na dnes naplánovali rande na obed v tej istej reštaurácii. Hanbím sa priznať, že nepoznám jeho meno.

Po príchode sa ukázalo, že James to čiastočne pochopil. Predmetná udalosť sa skutočne konala, no reštaurácia bola zatvorená. Bola to oslava narodenín majiteľa. Ale áno, ste v Thajsku alebo nie ste. Napriek tomu, že stan bol zatvorený, boli sme pozvaní, aby sme vstúpili. Našťastie som pre všetkých vytlačil fotografiu personálu, takže som si so sebou priniesol aj darček, ktorý bol nadšený.

Odniekiaľ sa vykúzlil stôl a niekto priniesol niečo pod zub zo všetkých mini stánkov so severothajskými jedlami, ktoré boli na záhrade. Zo zatvorenej reštaurácie sme teda nakoniec odišli bez toho, aby sme videli účet a ešte s plným žalúdkom. A tak si aj dobre pripomíname, prečo tu tak radi žijeme.