Táto kniha od Thongchai Winichakul opisuje, ako boli spomienky na masaker na Thammasatskej univerzite 6. októbra 1976 prežívané na osobnej a národnej úrovni. Rozpráva, ako boli spomienky potlačené, pretože boli príliš bolestivé a ako boli spomienky skreslené. Prvých dvadsať rokov sa na národnej úrovni nekonali žiadne spomienky.
Táto štúdia o tom, ako sa spracúvajú spomienky, má univerzálnu hodnotu, pomyslite na holokaust alebo koloniálnu minulosť. Kniha na mňa urobila hlboký dojem a niekedy aj vo mne vyvolala veľmi emotívne reakcie.
Krátky úvod
Thongchai bol 19-ročný študent na Thammasatskej univerzite a člen študentskej rady, keď skoro ráno 6. októbra 1976 polovojenské jednotky a polícia vstúpili na pôdu univerzity a spáchali masaker. Študenti boli zabití guľkami, obesení a možno aj zaživa upálení.
Thongchai to zažil veľmi blízko. Videl svojich priateľov zabitých. Po masakre bolo niekoľko tisíc študentov zajatých a uväznených, bitých a zneužívaných políciou ako menejcenná spodina. Väčšinu prepustili po niekoľkých týždňoch, osemnásť študentov bolo skutočne obvinených a v roku 1978 sa postavili pred súd. Aj títo študenti boli nakoniec vyhlásením všeobecnej amnestie pre všetkých zainteresovaných prepustení. Zo strany vlády nebol nikdy nikto obvinený, stíhaný ani potrestaný.
Thongchai po štúdiách urobil kariéru ako historik. Jeho najznámejšou knihou je 'Siam Mapped', kniha, ktorá pojednáva o vytvorení moderných hraníc Thajska a vyvracia myšlienku, že Thajsko bolo kedysi veľkou ríšou, ktorá musela stratiť celé územia. V roku 1996, dvadsať rokov po masakre, zorganizoval spolu s niekoľkými ďalšími prvý verejný spomienkový akt.
Nižšie zdieľam skrátený preklad predslovu z jeho knihy o masakre na Thammasatskej univerzite. Ak sa chcete o brutálnych udalostiach zo 6. októbra 1976 dozvedieť viac, kliknite na odkazy nižšie.
Niekoľko užitočných zdrojov
Krátke 5-minútové video, na ktorom Thongchai hovorí o tom, čo zažil v roku '76:
https://www.youtube.com/watch?v=U1uvvsENsfw
Viac o 6. októbri:
https://en.wikipedia.org/wiki/6_October_1976_massacre
Alebo tu na Thailandblogu:
https://www.thailandblog.nl/achtergrond/6-oktober-1976-massamoord-thammasaat-universiteit/
Thonchaiov predhovor k Moments of Silence:
Táto kniha bola jedným z mojich životných poslaní. Je o zverstve, ktoré sa odohralo v Bangkoku v stredu ráno 6. októbra 1976. Udalosť, ktorú sa Thajsko snažilo nepamätať, ale nemôžem zabudnúť. Odvtedy neprešiel deň, aby som na to nemyslel. Dokončenie tejto knihy trvalo príliš veľa rokov. Bol to tieň, ktorý ma prenasledoval celú moju kariéru. (…)
Ako roky plynuli, moje nádeje na pravdu a spravodlivosť o masakre zo 6. októbra mizli a ticho okolo toho ma znepokojovalo stále viac a viac. Zdalo sa, že Thajsko sa nezaujímalo o svoju minulosť. Ľudia sa to snažili pochovať. Na spravodlivosti nezáležalo. Verím však, že ticho nad masakrom hovorí nahlas o thajskej spoločnosti spôsobmi, ktoré presahujú samotnú udalosť: o pravde a spravodlivosti, o tom, ako sa thajská spoločnosť vyrovnáva s konfliktom a jeho škaredou minulosťou, o myšlienkach zmierenia, kultúre beztrestnosti a právach a o právnom štáte v krajine. To všetko posilnilo moju vôľu písať o 6. októbri. (…)
V roku 1996, na dvadsiate výročie masakry, som inicioval spomienkovú akciu. Pri tej príležitosti som napísal článok. (...) Aby som predišiel zdanlivému ospravedlneniu mojej minulosti, článok sa zameral viac na spomienky na túto udalosť než na to, čo sa stalo alebo kto čo v ten deň urobil. Veľa ľudí ma povzbudzovalo, aby som z článku urobil knihu. (…)
V roku 2006 boli moje nápady a výskum z veľkej časti organizované, ale potom sa Thajsko ponorilo do politickej krízy [prevrat]. To ovplyvnilo aj môj projekt, keďže bývalí radikáli zo 2010. rokov hrali úlohu v zostupnej špirále demokracie. Knihu som odložil, aby som videl, ako sa bude vyvíjať príbeh bývalých radikálov. Nedokončený rukopis chvíľu nečinne ležal na mojom stole. Bohužiaľ, v Bangkoku v roku 2016 bolo viac úmrtí a ďalší masaker. V roku XNUMX som sa rozhodol odísť do dôchodku, aby som knihu dokončil. (…)
Mojím osobným poslaním zostáva, chcem na tomto svete niečo zanechať, aby som uchoval spomienku na mojich padlých priateľov a priniesol im spravodlivosť, ktorú si zaslúžia, bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Súčasťou mňa je stále ten politický aktivista, ktorý organizuje spomienkové aktivity, ako sa mi to v priebehu rokov už niekoľkokrát podarilo. Ďalšou mojou časťou je historik, ktorý chce zanechať odborný príspevok v nádeji, že ho z času na čas stiahnu z police, aby masaker zo 6. októbra zostal známy aj v budúcnosti. Je privilégiom postaviť priateľom pamätník v trvalej podobe dobrej knihy, čo je môjmu srdcu ako historikovi veľmi blízke. (…)
Najťažšie aspekty [pri písaní tejto knihy] boli osobné a intelektuálne. Pocitovú cenu neviem opísať slovami a možno aj preto projekt trval tak dlho. Nechcel som písať osobné spomienky, nie s melanchóliou, nie s hrdinským pocitom, nie s vinou alebo pomstou. Ako historik som chcel napísať kritickú štúdiu o zmene spomienok na toto zverstvo. To je ťažké, pretože som nebol outsider, všetko som zažil osobne. Ja sám som bol predmetom udalostí, o ktorých som chcel písať ako učenec. Riešením bola nielen rozvážnosť a sebakritika, ale aj výber strednej cesty medzi svedkom, účastníkom a historikom. Každý, kto hovorí, že táto kniha nie je len akademická, nech je. Časť mojej duše je v tejto knihe. Veda a aktivizmus môžu ísť veľmi dobre spolu. (…)
Napriek nezvyčajnému prístupu spôsobenému rozpormi v pozícii autora dúfam, že čitatelia budú považovať túto knihu za vážnu a kritickú. Sú to úvahy historika o udalosti, ktorej bol sám svedkom, a o zmenách pamäti, ktorej bol súčasťou. Písanie tejto knihy bola uspokojujúca skúsenosť. Možno s tým nikdy nebudem úplne spokojný kvôli zverstvu a strate
mojich priateľov je nad moje schopnosti vyjadriť. Ale som vďačná, že som konečne mohla svetu povedať tento príbeh, na ktorý by sa nemalo zabudnúť. Verím, že spomienka na zabitie bude pokračovať, kým bude táto kniha niekde na poličke na tomto svete.
Thongchai
Kniha: Thongchai Winichakul, Moments of Silence, The Unforgetting of the 6. October 1976, Massacre in Bangkok (2020, Silkworm Books / University of Hawaiʻi Press)
Univerzita Thammasat v Bangkoku v roku 2018 (Donlawath S / Shutterstock.com)
Násilie muselo byť brutálne, ak si tu a tam prečítate komentáre. Schrijver nepoužíva slovo „zabitý“ pre nič za nič. A najhoršie na tom je, že ultras v Thajsku sú dnes tiež schopní násilia, ako je bitie školákov, pretože nespievajú každodennú pieseň dostatočne nahlas na country a mráz...
Dúfam, že kniha je v angličtine. Mám účet u Silkworm a potom to bude o 14 dní v Holandsku.
Je napísaná v angličtine, jazyku anjelov. Poznám len málo kníh, ktoré sú zároveň veľmi osobné a zároveň veľmi vedecké.
Každá krajina má svoju „normatívnu“ históriu, históriu takú, aká by mala byť, v očiach vládcov zvyčajne na ochranu svojej vlastnej povesti a reputácie krajiny. Zlatý vek a koloniálna éra sú dva príklady Holandska. Niekedy dochádza k úpravám.
V Thajsku je tento trend a jeho realizácia ešte silnejší. Spomeniem len rolu kráľov, od Suchotai, cez Ayutthayu až po Bangkok. Dovolím si citovať seba:
Tieto udalosti a masakry na Thammasaatskej univerzite 6. októbra 1976 sa sotva odrážajú v historickej diskusii v Thajsku a už vôbec nie v školských učebniciach.
Tam, kde my Holanďania vždy vidíme našu históriu na pozadí Revolty proti Španielsku, ústavy Thorbecke a druhej svetovej vojny, Thajsku je tento pohľad na minulosť odopieraný a Thajsko sa z toho nemôže poučiť pre súčasnosť. Thajská historiografia bola vždy veľmi selektívna; o pohyboch zdola sa takmer nehovorilo.
„V Thajsku bolo počas histórie mnoho jednotlivcov a hnutí, ktoré sa snažili zlepšiť sociálne, ekonomické a politické podmienky obyvateľstva. Všetky boli potlačené, prerušené, ohovárané a zabudnuté.“
Kniha vychádza v regióne Thajska vo vydavateľstve Silkworm, vo zvyšku sveta vo vydavateľstve Hawaii Press. Ja (aj) radšej nakupujem cez Silkworm. Kniha je dostupná aj vo formáte digitálnej elektronickej čítačky. Je to určite emotívna kniha, ktorá bolestne evokuje reakciu typu „preskoč a budeme predstierať, že sa nič nestalo“, ktorá nasledovala takmer všetky krvavé násilie a vraždy za posledné storočie. Niekedy s úbohou výhovorkou, že je to budhistické... (nie, to „len“ páchateľov drží nad hlavami, obete sú len „neetické“ svinstvo...)
Začal som čítať knihu. Je skutočne otrasné, čo sa vtedy stalo a tie mnohé otázky, ktoré nikdy neboli zodpovedané. Ide najmä o osobný účet jednej z obetí zverstiev. Tak to čítam.
Mám však vážne pochybnosti o vedeckom obsahu knihy. Bol som a som veľkým obdivovateľom sociológov ako Max Weber a Norbert Elias. Obaja ma presvedčili, že pre skutočnú vedeckú prácu je potrebné zapojenie aj odstup. (Vedec nemôže byť aktivista). Zapojenie („emócie“) do predmetu štúdia je nevyhnutné, ale aj dostatočný odstup na testovanie všetkých druhov teórií a predpokladov, vrátane tých, ku ktorým máte vy osobne odpor.
Tongchai taký odstup nemá (čiastočne podľa začiatku knihy, v ktorej rozpráva o útoku na študentov) a nemôže za to. Bolo by lepšie, keby napísal knihu ako memoáre a požiadal historika s určitým odstupom, aby napísal ďalšiu knihu.