V Thajsku zažijete všetko (89)
O vízach sa toho dá povedať veľa a tomuto blogu už bola venovaná veľká pozornosť. Gust Feyen tu podáva správu o niektorých z týchto cezhraničných návštev, ktoré si vyžadujú prispôsobené víza. Nič veľkolepé, ale vždy zábavné čítanie.
Toto je príbeh o Gus Feyen
Na hraniciach
2. decembra 2018 sme s manželkou odišli do Thajska s „TR“ vízami, aby sme unikli belgickej zime. Vedeli sme tiež, že vízum treba predĺžiť do 60 dní. Prvým zámerom bolo vycestovať do Malajzie po 3 týždňoch z Koh Samui. Nepriaznivé počasie prihodilo kľúčom práce. Vedeli sme, že počasie v severnom Thajsku bolo oveľa lepšie ako na juhu. Zarezervovali sme si vnútroštátny let zo Surat Thani do Chiang Mai. S oslavami konca roka sme boli na severovýchode a konkrétnejšie v Chiang Khong. Využili sme možnosť mopedu do Mae Sae na skútri, aby sme si predĺžili víza.
Naše prvé rozšírenie v Mae Sae na najvyššom severe Thajska stálo moju ženu 1000 bahtov. Zvláštne, že sme museli platiť znova, keďže víza na thajskom konzuláte v Antverpách nás už stáli 150 eur. Podľa úradníka moja manželka zrejme jeden deň meškala s predĺžením. Keď som však odovzdal víza, migračný úradník si všimol, že v Bangkoku došlo k omylu. Po prílete do Bangkoku mala v pase pečiatku s nesprávnym dátumom pobytu na 1 mesiac. Našťastie službukonajúci dôstojník v Mae Sae včas rozpoznal chybu svojho bangkockého kolegu a po vrátení pokuty im umožnili prekročiť hranicu s Mjanmarskom, aby boli opäť v rade. Zaplatením 500 bahtov pre každého mjanmarského prisťahovalectva bola formalita predĺženia dokončená. Pretože som o dochvíľnosti thajských úradníkov príliš nemyslel, vždy si zapíšem číslo, ktoré je napísané na uniforme úradníka. Asi hodinová návšteva vyústila do objavenia našej – zatiaľ – jedinej geocache v Mjanmarsku pri Zlatej pagode.
Keďže sme v Thajsku zostali do 15. marca, museli sme si to predĺžiť ešte raz. Koncom februára sme zostali v Cha-Am. Po prieskume, kde sa nachádza imigračná pošta, sme sa niekoľko dní vydali na skútre na západ do Ban Phu Nam Ron, asi 200 km severozápadne od Cha-Am. Po asi päťhodinovej dusnej jazde sme dorazili na hraničný priechod. Zistite, kde presne musíte byť, ale ochotná pani nás odkázala na imigračnú „kóju“. Službukonajúci dôstojník bol mimoriadne nepriateľský. Prísnym tónom požiadal o naše pasy a 1800 bahtov. Zdalo sa nám zvláštne, že pýtal toľko peňazí, najmä keď prístavba v Mae Sae stála 500 kúpeľov. Zrejme v tom bola aj cesta mikrobusom na hraničný priechod Mjanmarska vzdialený asi 5 km. Po zaplatení sme museli čakať v priľahlej reštaurácii.
Po chvíli sa objavil aj náš 'úradník'. Najprv sme si mysleli, že vyzerá ako priamo z cirkusového predstavenia alebo čo, ale pretože bolo príliš teplo, vyzliekol si uniformu a chodil v spodnej bielizni. Aj keď bol nevrlý, jeho nálada sa časom zmenila, keď som sa ho snažil upokojiť nejakou hlúposťou. Keď som sa opýtal, či by sme mohli sami odviezť skúter do Mjanmarska, dostal som negatívnu odpoveď. Prechádzať hranice s požičovňou skútra zrejme nie je povolené kvôli poisteniu. Keď som sa spýtal, či môžeme prejsť asi 5 km pešo, pozeral sa na nás, ako keby sme prišli z inej planéty. Medzitým sa jeho nálada výrazne zlepšila a v tom teplom počasí som na jeho účet vypil pekný Chang.
Cesta na hraničný priechod v Mjanmarsku bola ako z raja do pekla. Kým ste boli ešte v Thajsku, jazdili ste po spevnených cestách, ale raz v Mjanmarsku to bola prašná cesta plná výmoľov a výmoľov. Na hraničnom priechode v Mjanmarsku v Hteekhee náš vodič zmizol asi na 25 minút, aby vybavil víza. Manželka si tu medzitým mohla kúpiť cigarety aj za výhodné ceny. Desiatky obchodov v kasárňach, no klientela prakticky žiadna.
Späť na hrboľatú cestu k thajskej hraničnej stanici. Nad imigračným pultom boli 2 hodiny: jedny s thajským časom a jedny s barmským časom. Zvláštne, že časový rozdiel medzi týmito dvoma krajinami je pol hodiny. Odtiaľ sme skútrom prešli ďalších 70 km do Kanchanaburi. Po tomto dosť náročnom dni sme našli pekný hotel s bazénom. Zhodou okolností, názov ulice, New Zealand Alley, je názov krajiny, kde žije a pracuje naša dcéra a kam by sme leteli po Thajsku. Zostali sme tam dve noci. Voľný čas sme trávili geocachingom s návštevou železničného mosta a Pole cti v centre Kanchanaburi na pamiatku približne 7000 obetí Železnice smrti.
Posledná príjemná spomienka na hraničný stĺp bola v Ban Rak Thai (2018) na vysokom severozápade Thajska. Ban Rak Thai, tiež známy ako „čínska dedina“, sa nachádza neďaleko hraníc s Mjanmarskom. Na hraničnom priechode nie je žiadny imigračný úrad. Na kopci je vojenská vyhliadka thajskej armády. Boli tam aj dvaja thajskí pohraničníci, ktorí sa nudili. Trochu sme sa porozprávali gestami, keďže ich angličtina a moja thajčina sú rovnako priepastné. Moja žena im dala každému pár cigariet a na výmenu sme každý dostali fľašu M-150, nejaký energetický nápoj. Po fotke s thajskou pohraničnou strážou nám dokonca dovolili prekročiť hranice a navštíviť mjanmarskú dedinu o pár sto metrov ďalej. Nie že by tu bolo čo vidieť okrem prašných ciest a domov, aké tu boli postavené pred 100 rokmi. Barmský pohraničník to sledoval v žabkách, ale aj tu pár cigariet urobilo svoje. Samozrejme nemohla chýbať fotka s pohraničníkom. Po pol hodine sme sa vrátili s fľašou barmského piesku a s fotkou z GPS so súradnicami, aby sme dokázali, že sme boli v Mjanmarsku.