V Thajsku zažijete všetko (32)
Bangkok v roku 1971
Keď si napíšete spomienku na to, čo ste zažili v Thajsku a pošlete ju do redakcie, je veľká šanca, že si z minulosti zapamätáte viac. To sa stalo Paulovi, ktorý v epizóde 27 rozprával o svojich námorných cestách do Thajska.
Opäť sa vybral, tentoraz ako turista, do Thajska s Neckermannom. Starší čitatelia blogu si možno pamätajú, že Neckermann začiatkom 70. rokov organizoval veľa výletov do Thajska. Možno aj vtedy sa prvýkrát použilo slovo sexturista.
Toto je príbeh o paul
S Neckermannom do Thajska
Po troch výletoch s loďou Koudekerk na Ďaleký východ, z ktorých bol Bangkok vždy vrcholom, som sa rozhodol prestať s plavbou. Išiel som pracovať do reštaurácie ako barman a tam som v bare stretol Heina, zákazníka, ktorý takmer denne prichádzal na občerstvenie a drink. Vo veku 35 rokov bol oveľa starší ako ja a riaditeľ veľkej továrne. Vychádzali sme spolu veľmi dobre a dokonca aj počas môjho voľna sme spolu často chodili na večeru a drinky.
V taký deň Hein povedal, že chce ísť nasledujúci mesiac na dovolenku na slnko, pretože neznáša chladnú zimu. „Ideš so mnou, Paul,“ znela jeho otázka. Myslel som na Kanárske ostrovy, vtedy to bolo miesto, kde sa chodilo v zime za slnkom, ale nie, Hein išiel do Thajska, cestovateľskej destinácie, ktorá sa v tom čase v Holandsku ešte neponúkala. Spiatočný lístok s KLM vtedy stál takmer 4000 guldenov, tak som si hneď povedal, že si to nemôžem dovoliť.
Ale do Heinovho rohu dorazila nová cestovná kancelária od Neckermanna a ponúkla cenovo dostupné výlety do Bangkoku z Frankfurtu: 10 dní, let, transfer, hotel a raňajky za 900 guldenov. Takže to bolo neuveriteľne lacné a ja som sa zbláznil. Hein vedel, že som bol v Bangkoku niekoľkokrát loďou a už o tom počul odo mňa veľa príbehov. Myslel som si, že desať dní je veľmi málo, takže to bolo 17 dní za 990 guldenov.
Je február 1971. Teraz mám 20 rokov a som na ceste k opätovnému zoznámeniu sa s Thajskom a ktovie, s mojím starým priateľom z Khlong Toei.
Najprv sme teda museli ísť do Frankfurtu, ale to nebol problém s Heinovým šesťvalcovým Opelom Commodore, ktorý sa občas preháňal po diaľnici dobrými 200 km/h. Leteli sme Boeingom 747 Jumbo od Condoru, ktorý samozrejme musel byť pre nízku cenu prepchaný cestujúcimi čo najviac. Myslím, že takmer 500 mužov, pod mužom myslím aj mužov, pretože 90 percent boli muži.
Pristáli sme na letisku Don Muang, dvere sa otvorili a dovnútra vstúpil teplý vlhký vzduch. Do nášho hotela nás odviezli autobusom; na Soi 3 na Sukhumvit Road sme prešli cez most cez khlong, pozdĺž ktorého sa páslo množstvo kráv a dorazili sme do hotela Rajah. Vedľa nášho hotela bol hotel Nana, kde sme stále chodili na diskotéku a nezostali sme dlho sami.
Prehliadka Bangkoku na druhý deň. Sukhumvit Road mala niekoľko hotelov, ako napríklad hotel Chavalit, ale aj množstvo hotelov špeciálne pre amerických vojakov, ktorí opustili Vietnam. Boli veľmi obľúbení, pretože nechali svoje peniaze lietať všade, napokon, vo Vietname ich nemohli minúť a ako dlho by žili? Kvôli týmto Američanom tu bolo aj veľa bowlingových dráh, ako napríklad Ploenchit Bowl pri našom hoteli, a Hein bol nadšený bowling.
Sukhumvit Road bola vtedy tichá ulica, cez ktorú sa dalo prejsť len tak, nejaké obchody a bary, neboli tam žiadne výškové budovy. Najvyššia budova na Sukhumvit mala vtedy deväť poschodí, na najvyššom poschodí bol slávny Chokchai Steakhouse s najlepším steakom v Thajsku z Chokchai Farm.
Samozrejme, že som chcel hľadať svoju priateľku spred dvoch alebo troch rokov, takže do Khlong Toei. Mal som tam veľmi pekný deň, klub námorníkov a Mosquito Bar tam stále boli, ale moja priateľka odvtedy zmizla bez stopy. V skutočnosti nikto, s kým som sa tam rozprával, nepoznal jej meno. Našťastie tam bolo veľa iných dievčat, takže som rýchlo zabudol na svoj smútok.
A samozrejme sme tiež museli na jeden deň navštíviť Staroveké mesto alebo Muang Boran, zriadené slávnym milionárom Khunom Lekom, ktorý postavil aj Svätyňu pravdy a Erawanské múzeum a zomrel v roku 2000. Aj dnes sa návšteva Starovekého mesta určite oplatí. Je to obrovský park v tvare Thajska s mnohými známymi chrámami alebo budovami, ktoré boli prestavané v menších, alebo tu zbúraných a prestavaných, môžete tu pokojne stráviť pol dňa aj viac.
Ale aj cesta k nemu bola celkom zážitkom. Taxíky boli v tom čase staré vraky, rozpadávajúce sa od biedy, dvere boli často zviazané povrazmi, vo dverách žiadne okná. Keď sme boli na ceste do Starovekého mesta, dostali sme sa do lejaku, taxík očividne nemal ani stierače, ale žiadny problém, dá sa riadiť jednou rukou a druhou handrou, aby ste sa snažili udržať predok. okno suché cez dvere .
Samozrejme sme navštívili aj nejaké chrámy a tak, ale zrejme sme nezabudli na bary a diskotéky, pretože keď sme sa vrátili do Holandska a stáli pri Don Muang medzi všetkými tými opálenými ľuďmi na check-in, niekoľkokrát sa nás pýtali, či boli sme chorí, boli sme stále takí bieli.
Neckerman sa vtedy nazýval aj Neuckermann, pretože často ponúkali cestovanie vrátane thajskej priateľky.
Pamätám si, že vtedajšie feministky demonštrovali proti Neuckermannovi.
Prvýkrát som išiel do Thajska v roku 1978. Nezabudnuteľné. Keď sa nad tým zamyslím, je len málo miest na svete, ktoré som navštívil, a je ich pomerne veľa, ktoré sa stali zábavnejšími.
V každom prípade to bolo všetko oveľa uvoľnenejšie... mali ste oveľa viac slobody... oveľa menej kontroly... všetko bolo oveľa menej zložité a oveľa ľudskejšie. Obchod ešte neprevzal všetko. Teraz musí všetko zarábať.
Dodnes si pamätám, keď som mal v polovici 80. rokov priateľa prísť do Belgicka s turistickým vízom... aké jednoduché a ľahké to bolo na belgickej ambasáde v Bangkoku. Bolo to dokonca zábavné a veľmi ľudské. Pamätám si, ako mojej kamarátke zablahoželali k vízam a zamestnanci jej zaželali pekné sviatky. Keď to porovnám s príbehmi, ktoré teraz počúvam.
Moje prvé dvojité turistické vízum bolo len vyplnenie papierika (meno, dátum narodenia a fotografia) a o dve hodiny neskôr mi bolo dovolené dostať vízum. Vtedy to bol priateľský starý Thajčan v zatuchnutej kancelárii. Veľvyslanectvo bolo oveľa menšie.
Svet sa za posledných 40 rokov zmenil viac ako za predchádzajúcich 500 rokov.
Hotel Nana bol/je soi 4. Soi 3 je miesto, kde sa nachádza hotel Grace a kde boli ubytovaní turisti z Neckermana plus ďalšia holandská turistická organizácia (názov som zabudol). Mnohí, ak nie všetci, neopustili svoje izby, boli opití a denne si vymieňali dievčatá. V kaviarni bolo 200 dievčat a potom bol v hoteli nočný klub, ktorý bol otvorený do 0400:1976, takže bol veľký výber. Písal sa rok 0400 a od polnoci do XNUMX:XNUMX bol zákaz vychádzania. Boli to zlaté časy.
Hotely Grace a Malajzia boli slávne a neslávne známe v 70. rokoch.
V každom prípade hotel Malajzia stále existuje.
V Bangkoku ešte zostalo niekoľko hotelov z vojny vo Vietname.
Okrem toho veľké množstvo krátkodobých hotelov, kde sa Thajci často zdržiavali.
Parkovacie miesta boli clonené plátnami, aby nebolo vidieť, kto je návštevník.
Tiež si pamätám, že na Sukhumvit bola kaviareň s názvom Thurmae.
Bolo to v pivnici a museli ste vojsť cez zadnú časť.
Po druhej hodine ráno tam bolo vždy plno, pretože dievčatá zo Soi Cowboy, ktoré si neurobili priateľa, tam v ten večer išli vyskúšať svoje šance.
Zmestilo sa tam 100 až 200 ľudí a myslím, že sa zatváralo o 06.00:XNUMX
Neskôr bol zbúraný a pod hotelom Ruamchitt Plaza postavili nový Thurmae.
Aj tie museli byť o 02.00:XNUMX zatvorené, takže stará pohoda sa odvtedy už nevrátila.
Spomeňte si na to s láskou, pretože tam bola vždy neformálna a príjemná atmosféra.
Ik ben eens een jaar of tien geleden naar het Grace gaan kijken. Daar waren bijna alleen nog maar arabieren. Hoe het nu, tien jaar later eruit ziet, weet ik niet. Ik ben zelden nog in Bangkok en dan alleen maar omdat het moet en ik ook weer zo snel mogelijk naar huis ga.
Die andere reisorganisatie was Christoffel reizen een Belgische organisatie die in Nederland veel deed met Holland International. Was in 1967 voor het eerst in Grace toen nog geen Arabieren, kwamen later. Neckerman bediende de onderkant van de markt dat is later wel totaal anders geworden.
Grace was berucht bij de meiden i.v.m. met de razzia’s. Als die in gezelschap van een farang een straattaxi aanhielden i,p.v een hoteltaxi liepen ze de kans er uit gepikt te worden. Dat werd dan Lumpini tikoek.
Grace was overgebleven uit de Vietnam War net als Park, Prince, Nana, Rex enz.
Op Phuket was een hotel gebouwd het Patong Beach Hotel en Pattaya was al verziekt door de GI’s.
Hua Hin had in die jaren twee hotels. Railway kostte 120Bht per nacht, met airco 350!
Was een leuke tijd.
Alleen de mensen die vroeger met nu kunnen vergelijken kunnen begrijpen waarover we het hebben. Het enige dat ik eigenlijk nu veel beter vind zijn de communicatie middelen. Je kan nu van overal naar overal in de wereld met iemand op een goedkope en makkelijke manier communiceren. Op zich is dat fantastisch maar het grote minpunt is dat je eigenlijk nooit meer echt weg bent. Er eigenlijk noot meer helemaal uit bent. Je brievenbus net als je dagelijkse beslommeringen blijven je overal achtervolgen waar je ook bent. Er echt eens tussenuit zijn is onmogelijk geworden. Sowieso sta je ook nog eens overal op camera gefilmd. Als je weer komt van de andere kant van de wereld heb je ook nog nauwelijks iets te vertellen want iedereen is al van alles en nog wat op de hoogte.