Zomrel v Bangkoku

Zdroj: The Mirror Online

Dojímavý popis reportéra Der Spiegel Thila Thielkeho, ktorý minulú stredu prišiel o svojho priateľa a kolegu.

Korešpondent Spiegel Thilo Thielke bol v Bangkoku v deň, keď thajská armáda vyčistila tábory Červených košieľ. Bol to posledný deň, kedy pracoval so svojím priateľom a kolegom, talianskym fotoreportérom Fabiom Polenghim, ktorý zomrel na následky strelného poranenia.

Keď minulú stredu o šiestej ráno začali nad centrom Bangkoku krúžiť helikoptéry, vedel som, že armáda čoskoro zaútočí. Toto bol moment, ktorý všetci so strachom očakávali celé týždne. Vždy som pochyboval o tom, že by vláda skutočne dovolila zájsť veciam tak ďaleko. V okrese obsadenom demonštrantmi bolo veľa žien a detí. Naozaj chceli vojaci riskovať krvavý kúpeľ?

Posledných šesť týždňov vládol v hlavnom meste Thajska výnimočný stav s rojalistickou vládou premiéra Abhisita Vejjajiva a armádou na jednej strane a širokou koalíciou protivládnych demonštrantov – mnohí pochádzajúci z chudobných provincií severnej časti Thajska. Thailand - na druhej strane. V pouličných bojoch zomrelo približne 70 ľudí a viac ako 1,700 bolo zranených. Provládny Bangkok Post to nazval „anarchiou“ a opozícia hovorila o „občianskej vojne“.

O ôsmej ráno som dorazil do Červenej zóny, oblasti s rozlohou tri kilometre štvorcových obklopujúcej obchodnú štvrť Ratchaprasong, ktorú armáda uzavrela zo všetkých strán. V ten deň, ako aj pri predchádzajúcich príležitostiach, bolo relatívne ľahké vkĺznuť do tábora, ktorý som za posledných pár mesiacov navštívil niekoľkokrát. Za barikádami vyrobenými z bambusu a automobilových pneumatík si protestujúci Red Shirts postavili stany a postavili pódium. No revolučná stranícka atmosféra, ktorá tu predtým vždy vládla, sa v to ráno vyparila.

Ľudia stoicky očakávali vojakov. Vedeli, že armáda zaútočí z juhu cez Silom Road a tí statoční z nich sa odvážili až kilometer (0.6 míle) od frontovej línie. Stáli tam, ale nebojovali. Niektorí z nich mali praky, ale nikto nestrieľal.

Ohnivá stena z horiacich pneumatík oddelila demonštrantov od armády. Ulicu dusil hustý dym, a keď sa vojaci pomaly tlačili vpred, ulicami šľahali výstrely. Ostreľovači strieľali z výškových budov a postupujúce jednotky strieľali cez dym. A my, skupina novinárov, sme sa ukryli a tlačili sa na stenu, aby sme sa vyhli zásahu. Pribehli odvozy so záchranármi, aby odviezli zranených.

Zdevastovaná mestská krajina

Bolo 9:30, keď sa k nám pridal taliansky fotograf Fabio Polenghi. Fabio strávil v Bangkoku za posledné dva roky veľa času a počas tohto obdobia sme sa stali priateľmi. Fabio, dobromyseľný snílek, 48, z Milána bol módnym fotografom v Londýne, Paríži a Rio de Janeiro predtým, ako prišiel do Bangkoku pracovať ako fotoreportér. Cestovali sme spolu, aby sme urobili celovečerný film o Barme, a odvtedy často pracoval pre Spiegel. Počas posledných týždňov sme boli my dvaja takmer vždy spolu na cestách.

Len predchádzajúci večer sme spolu prechádzali mestom, až kým nenastala tma. Stretli sme sa na ulici Din Daeng neďaleko pamätníka víťazstva, ktorý symbolizuje hrdosť Thajska na rozširovanie svojho územia pred 69 rokmi. Teraz sme stáli uprostred zdevastovanej mestskej krajiny, ktorá odhalila pád krajiny do chaosu. Vo vzduchu visel tmavý dym; bolo vidieť len obrysy obelisku. Ulice sa zmenili na vojnovú zónu. Pred niekoľkými dňami som sa tu pol hodiny krčil za malým múrikom a hľadal som ochranu pred krupobitím guliek z armády – zrazu spustili paľbu, pretože sa okolo nich objavilo nejaké predvádzanie sa s prakom.

Neďaleko tábora Červených košieľ stojí chrám Pathum Wanaram, ktorý mal počas útoku slúžiť ako bezpečná zóna pre ženy a deti. V ten večer sme sa stretli s Adunom Chantawanom (42), povstalcom z dediny Pasana v severovýchodnom regióne Isaan – oblasti pestovania ryže, kde sa začalo povstanie proti vláde.

Adun nám povedal, že tam zbiera cukrovú trstinu a ryžu ako nádenník – za 4 eurá (5 dolárov) na deň. Bol tu v Bangkoku od začiatku okupácie pred dvoma mesiacmi. Abhisitova vláda musí podľa neho odstúpiť, pretože ju nezvolili ľudia a podporuje ju len armáda, ktorá zorganizovala prevrat s cieľom zvrhnúť bývalého premiéra Thaksina Šinavatru – hrdinu chudobných. Chce, aby sa Thaksin vrátil, povedal Adun, ale viac ako čokoľvek iné chce Thajsko, kde elita už nebude mať všetku moc a ostatní sa tiež budú podieľať na bohatstve. Adun si nikdy nepomyslel, že vláda tak brutálne zasiahne proti vlastným ľuďom. Povedal nám, že je pripravený bojovať až do smrti za svoje ideály.

Sny o živote v demokratickejšej spoločnosti

Adun Chantawan bol typickým podporovateľom červenej košele, no zďaleka nie všetci pochádzali z chudobných severných provincií. Boli medzi nimi aj bankári z Bangkoku, ktorí sa k povstalcom pridávali večer po práci, a tiež mladí rowdies. Väčšine z nich nešlo primárne o Thaksina. Najviac im išlo o sociálnu nespravodlivosť v krajine. Mnohí z nich snívajú o živote v demokratickejšej spoločnosti. Nikdy som nemohol pochopiť tvrdenia vlády, že Červené košele kúpil Thaksin. Nikto sa nenechá zastreliť za hrsť bahtov.

Keď sme na druhý deň hľadali Aduna, nikde ho nebolo možné nájsť. Chaos bol všade. S Fabiom sme videli dym a vojakov za ním, ktorí postupovali smerom k nám – a počuli sme čoraz väčší počet výstrelov. Mierili nás ostreľovači z vedľajšej ulice.

Nápor sa začal. Neodvážil som sa ísť ďalej, ale Fabio sa rozbehol vpred cez ulicu, kde sa pravidelne strieľalo – na vzdialenosť približne 50 metrov (160 stôp) – a hľadal úkryt v opustenom stane Červeného kríža. Toto znamenalo začiatok krajiny nikoho medzi nami a postupujúcim vojskom. Videl som jeho svetlomodrú prilbu s nápisom „press“ bob. Kývol mi, aby som sa k nemu pridal, ale tam hore to bolo pre mňa príliš nebezpečné.

Od začiatku konfliktu som zažil thajskú armádu ako amatérsku silu. Ak by pouličné protesty vyčistili hneď na začiatku, konflikt by nikdy nevyeskaloval do takej miery. Akonáhle sa vojaci pokúsili vyčistiť demonštrantov, zanechali po sebe stopy obetí. Strieľali ostrou muníciou na Red Shirts, ktorí boli sotva ozbrojení.

V tých dňoch som pozoroval absurdné, nerovné bitky. Mladí ľudia sa krčili za vrecami s pieskom a strieľali na vojakov domácimi ohňostrojmi a prakmi. Vojaci paľbu opätovali z čerpacích zbraní, ostreľovačov a útočných pušiek M-16.

Vo svojom tábore mali Red Shirts na stene fotografie mŕtvol s výstrelmi do hlavy – chceli dokázať, že ostreľovači vo výškových budovách zámerne likvidovali demonštrantov. Medzi nich patril mjr. Gene. Khattiya Sawasdipol, renegátsky dôstojník a jeden z najradikálnejších vodcov protivládnych demonštrantov, ktorého pred šiestimi dňami strelili do hlavy a krátko nato zomrel.

Vláda tvrdí, že nemá nič spoločné s likvidáciami a že demonštranti sa navzájom strieľajú. To nie je pravda. Za posledné dva roky, počas ktorých som informoval o Červených košeliach, som takmer nikdy nevidel strelnú zbraň – s výnimkou príležitostných revolverov v ruke bodyguarda.

V to ráno prví vojaci prerazili stenu dymu. Z miesta, kde som stál, som ich sotva rozoznal, no vzduchom bolo počuť hvízdanie guľky. Vystrelili ich ostreľovači, ktorí sa predierali vpred, od budovy k budove. Niektoré z nich sa zdali byť priamo nad nami. Fabrio nebolo nikde vidieť.

Zastrelili Taliana

Zamieril som smerom k chrámu Pathum Wanaram, niekoľko sto metrov na západ, v Červenej zóne. Okupační demonštranti prehrali, to bolo jasné – ani sa nebránili. Bolo 11:46 a práve hrala štátna hymna. Ženy a deti utekali na nádvorie chrámu, aby unikli blížiacim sa jednotkám. Jeden z vodcov demonštrantov, Sean Boonpracong, stále sedel v hlavnom stane Red Shirts. Povedal, že má v úmysle pokračovať v odboji aj po útoku armády. Namiesto toho, aby sa nechal zatknúť, plánoval sa ukryť.

O 11:53 som sa pokúsil zastihnúť Fabia telefonicky. Jeho hlasová schránka klikla, čo nebolo nezvyčajné. Signál ste mohli dostať len občas. Oproti chrámu, pred policajnou nemocnicou, čakalo na príchod záchranárov so zranenými množstvo novinárov. Sestra zaznamenala vstupy na tabuľu. Bolo 12:07 a už mala zapísaných 14 mien. Vedľa mňa stál zahraničný reportér. Povedal, že zastrelili Taliana. Priamo v srdci. Asi pred jeden a pol hodinou. Povedal, že ho odfotil. Dokonca poznal aj jeho meno: Fabio Polenghi.

V to popoludnie sa nad mestom vznášali stĺpy dymu. Ustupujúce Červené košele podpálili všetko: obrovské nákupné centrum Central World, burzu aj kino Imax. Ľudia rabovali supermarkety a bankomaty. Keď som sa konečne vrátil domov, na ulici horeli hromady pneumatík.

Večer toho dňa, keď sa vláda rozhodla obnoviť poriadok, bol Bangkok apokalyptickým miestom. A Fabio, môj priateľ, bol mŕtvy.

Z nemčiny preložil Paul Cohen