Zmiznutie thajského noi skriptu

V jednom z predchádzajúcich príspevkov na tomto blogu som sa krátko zaoberal pôvodom thajského písaného jazyka. Ako veľký fanúšik kultúrnej rozmanitosti milujem ohrozené vedľajšie jazyky. Sú živým dedičstvom, a preto sú vzácne. To je jeden z dôvodov, prečo som v dávnej minulosti zachytil baskické, bretónske, írske a okcitánske.

Je to však – žiaľ – jeden zo zákonov jazykov, že z rôznych dôvodov sú trvalo ohrozené a miznú. Filológovia vypočítali, že z odhadovaných 7.000 6.000 jazykov, ktorými sa dnes vo svete hovorí, XNUMX XNUMX zanikne do budúceho storočia... Samozrejme, zánik jazykov nie je ničím novým. Väčšina lingvistov to dokonca považuje za prirodzený proces. Jazyky sa totiž môžu meniť a rečníci za určitých okolností prechádzajú na používanie iného jazyka. Ale v mnohých prípadoch jazyky miznú aj v dôsledku kultúrnych bojov, nerovných mocenských vzťahov alebo jednoducho jazykových obmedzení, kde je problém často oveľa hlbší ako čisto lingvistický, ale má všetko spoločné s ohrozenou sebaúctou a identitou. odmietnutie sebaurčenia a slobody prejavovať kultúrne udržiavacie tradície.

Dobrý príklad toho druhého možno nájsť v Thajsku, presnejšie v Isaane, kde muselo thajské noi zmiznúť pre väčšinový písaný jazyk. Tradične sa v izánčine hovorilo mnohými jazykmi, ako je surinsko-khmérska, laoská, vietnamčina a phu thajčina, okrem thajčiny. Pôvodne sa v Isane používali najmenej tri písané jazyky. Napríklad Khméri sa preslávili z Angkoru na severovýchode dnešného Thajska a určite sa používali až do štrnásteho storočia našej éry. Ako písaný jazyk ho nahradil Tham, ktorý vznikol zo starého monského písma, ktoré sa rozšírilo vďaka expanzii laoského kráľovstva Lan Xang a používalo sa najmä na náboženské a filozofické texty. Civilným, oficiálnym písaným jazykom bola thajská noi, ktorá vznikla takmer v rovnakom čase ako Tham. Thajské noi sa stalo najbežnejšie používaným písmom v Izáne od šestnásteho až sedemnásteho storočia. Hlavný rozdiel oproti thajčine ako písanému jazyku spočíval v tom, že thajčina noi nemá žiadne tónové znaky, ktoré by označovali správnu výšku, v ktorej by sa malo slovo vyslovovať. Čitatelia v Izáne boli považovaní za dostatočne inteligentných na to, aby zistili správny kontextový význam slova.

Jedným z prvých politických cieľov kráľa Chulalongkorna, ktorý vládol Siamu v rokoch 1868 až 1910, bolo vytvorenie programu politického a kultúrneho zjednotenia, ktorý by som opísal ako vnútornú kolonizáciu Siamu. Chcem tým povedať, že ústrednou autoritou v Bangkoku sú krok za krokom staré mestské štáty a autonómne oblasti podľa kréda:Jeden národ, jeden ľud, jeden panovník“ v súlade s dynastiou Chakri s cieľom upevniť štátnu moc a vytvoriť pocit národnosti. Jedným z použitých prostriedkov bolmäkké donútenie" v budúcnosti používať iba väčšinový jazyk. Od roku 1874 sa siamská vláda snažila presvedčiť gramotnú časť obyvateľov Isanu, že používanie thajčiny ako písaného jazyka je pohodlnejšie, a teda prijateľnejšie pre komunikáciu s vládou.

Isaaners si naliehavo potrebovali uvedomiť, že sú Thajci... Keď sa táto kampaň okamžite neujala, boli prijaté donucovacie opatrenia a thajčina sa začala používať ako písaný jazyk vo vzdelávaní. Zavedením tejto ďalekosiahlej reformy vzdelávania sa obyvateľstvo v tomto kúte krajiny mohlo od mladosti vzdelávať v poznaní, že thajský jazyk a kultúra sú nadradené jazykom a kultúre izánčiny... Táto reforma vzdelávacieho systému bola čiastočne inšpirovaná obavy z implementácie centralistickej mocenskej politiky v Bangkoku. Ľudia v hlavnom meste totiž rýchlo prišli na to, že na obsadenie všetkých tých novovzniknutých nových, centralizovaných vládnych inštitúcií bude treba veľa, ale naozaj veľa nových úradníkov. A tí štátni úradníci, pokiaľ možno najatí miestne, museli byť samozrejme zdatní v písanej thajčine... Prvou plne thajskou vzdelávacou inštitúciou v Isaane bola škola Ubon Wasikasathan v Ubon Ratchathani, založená v roku 1891 a plne sponzorovaná Bangkokom.

Sopha Ponthri a dvaja ďalší vodcovia

S cieľom nasmerovať túto jazykovú indoktrináciu v školách maskovaných ako vzdelávanie správnym smerom bolo v rýchlom slede vydaných šesť učebníc, ktoré napísal Phraya Sri Suthorn Wohan (Noi Ajaari Yangkul) na severovýchode: Munbotbanphakit, Wanitnikon, Aksonprayok, Sangyokphitan, Waiphotchanaphijan en Phisankaran. Bangkok, ktorý nebol s výsledkami jazykového nátlaku skutočne spokojný, vysielal do Isaanu od roku 1910 pozorovateľov, aby zabezpečili, že deti dostanú a budú nasledovať vzdelanie v thajčine. Akcia, ktorá sa stalaocenenýso zavedením Zákon o povinnom základnom vzdelávaní, zákon z roku 1921, ktorý od všetkých rodičov v Isaane vyžadoval, aby ich deti navštevovali kurzy thajčiny... Za menej ako štvrťstoročie stratila thai noi ako písaný jazyk všetku svoju spoločenskú dôležitosť a zanikla...

Chvíľu tam bol odpor. Koncom tridsiatych rokov niekoľko rodičov v Ban Sawathi v provincii Khon Kaen na čele s populárnou speváčkou skupiny Molam Sopha Ponthri odmietlo viac posielať svoje deti do školy. Právom sa obávali, že prídu o svoju laoskú korene a etnicita a stala by sa thajskou... táto rebélia, ktorá bola inšpirovaná aj novými, vysokými miestnymi daňami, sa rýchlo rozšírila do dedín v širšom okolí. 16. decembra 1940 polícia rozohnala zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 500 ľudí, a zatkla 116 ľudí. Sopha Ponthri a traja vodcovia povstalcov boli o dva mesiace neskôr v Khon Kaen odsúdení na XNUMX rokov väzenia za 'kabotphai nai ratchaanachak' (vzbura proti kráľovstvu). Zvyšok zatknutých bol prepustený, ale viac ako tridsať z nich zomrelo v zajatí... Khui Daengnoi, jeden z troch trestancov, sa o niekoľko mesiacov záhadne utopil vo väzení. Sopha Ponthri by tiež zomrela necelé dva roky po svojom odsúdení po injekcii drogy, na ktorú sa ukázalo, že je alergický...

Až na pár výnimiek si priemerný Isaaner už nepamätá, že sotva pred dvoma generáciami mali svoj vlastný písaný jazyk... Často zabúdame, že jazyk je oveľa viac než len spájanie zvukov a slov. Jazyk je úložiskom tradícií, histórie, kultúrnej pamäti a vedomostí a je škoda, že také veci zanikajú...