Bude v Thajsku (opäť) tiecť krv?

V roku 2012 sa mi zatiaľ najčastejšie pýtam nie: „Voranai, ako sa máš?“, ale: „Voronai, opäť prichádza násilie?“ Nie som jasnovidec, ale viem, že osud je neúprosný, tak sa v ňom poďme hrabať trochu hlbšie.

Žiť dnes Thailand v kultúre strachu a paranoje. Je to krajina, ktorá bojuje so svojou identitou. Populácia zažíva viaceré neistoty, pričom všetky sú nejakým spôsobom zmanipulované.

Sága skupiny Nitirat je jednou z tých, ktoré stúpajú a klesajú ako vlny rozbúreného mora. Novinári okolo vodcu Natiratu Worajeta Pakheerata pred mesiacom povedali, že odvážny muž si je istý víťazstvom. Porozprávajte sa s ním tento týždeň a uvidíte, že duch je stále tam, aj keď trochu utlmený, a odvaha je stále tam, ale tiež trochu utlmená.

Keď skupina Nitirat (skupina siedmich profesorov z univerzity Thammasat) navrhla zmenu a doplnenie článku 112 trestného zákonníka o lèse-majesté, bolo to prijaté s bubnami. Podporila ju veľká časť Červených košieľ, verejná mienka bola za a palec hore dávali aj niektoré významné spoločenské osobnosti, ako starší štátnik Anand Panyarachun. Dokonca skupina ôsmich ľudí s kráľovskou „modrou krvou“ podpísala petíciu za zmenu zákona.

Vec je pomerne jednoduchá. Politici a iní jednotlivci v posledných rokoch zneužívali zákon na svoje vlastné ciele, ohrozovali slobodu prejavu a spôsobili problémy svojim oponentom a bežným občanom. Zdá sa, že konsenzus bol v tom, že je dobrý nápad zmeniť zákon, aby sa uzavreli medzery a chránili sa demokratické a ľudské práva thajských občanov. Ako presne by sa ten zákon mal upraviť, by museli určiť právnici.

Zo skupiny Nitirat sa však zrazu stala opovrhovaná a hanobená skupina. Ich podpora sa zmenšila, narastajúci počet odporcov kričí vraždou a paľbou. Červené košele sa už oficiálne dištancovali, rovnako ako väčšina politických strán, armáda, polícia, mnohí akademici, správcovia občianskej spoločnosti a široká verejnosť. Do opozície sa pridal aj Klub absolventov práva Thammasatskej univerzity.

Dokonca aj samotná univerzita Thammasat je proti skupine Nitirat, rovnako ako učitelia Školy žurnalistiky, ktorá si napriek tomu váži slobodu prejavu. „V každom štvorcovom palci Thammasatu je sloboda“, alebo tak sa to často hovorí. Rektor Somkit Lertpaitkorn povedal tieto slová nedávno v súvislosti s rozhodnutím školy poslať 19-ročnú Abhinyu „Joss Stick“

Sawatvarakorn, ktorý bol obvinený z urážky majestátu.

Keď sa však pán Somkit rozhodol zakázať činnosť skupiny Nitirat v univerzitnom kampuse, vedeli sme, že sa deje niečo vážne. Ak táto univerzita, ktorá presadzovala demokraciu v rokoch 1973 a 1976, uplatňuje autocenzúru, viete, že téma je príliš horúca. Úvaha pána Somkita je taká, že táto téma je taká citlivá a polarizujúca, že by sa mohla zrútiť. Nechce, aby v jeho areáli nastal chaos a krviprelievanie.

Otázkou potom je, ako môže pokus o zmenu zákona na ochranu ľudských práv viesť k strachu z chaosu a krviprelievania. Takmer každý zabúda na podstatu veci a to je často príčinou chaosu a krviprelievania. Ak sa ignoruje podstata veci, vznikajú všetky druhy klebiet, ktoré následne vedú k strachu a paranoji, po ktorých nasledujú trhavé reakcie.

Teraz sa napríklad povráva, že skupinu Nitirat podporuje Thaksin Shinawatra, ktorý by chcel na diskusiu priniesť aj samotnú monarchiu. Neviem, či je tá fáma pravdivá, nemám žiadne psychické schopnosti. Viem, že skupina Nitirat, povzbudená dobrým začiatkom, začala hovoriť nesprávne veci. Možno to mysleli dobre, ale dôležité je, ako to vníma spoločnosť. Zrazu bol problém väčší ako lèse-majeste, keď členovia skupiny začali hovoriť o článku 2 ústavy, ktorý sa týka postavenia monarchie.

Nitirat navrhol, aby kráľ zložil prísahu na obranu ústavy a potom tiež prisahal na obranu ľudí. To by mohlo zabrániť vojenskému prevratu v budúcnosti tejto krajiny, kde sú tanky v uliciach príliš bežné. Pre niekoho, kto nie je Thajec, to znie úprimne a rozumne, pretože to je prax v mnohých iných konštitučných monarchiách.

Ale pre Thajčana, ktorý sa celý život naučil milovať a rešpektovať kráľa a monarchiu, je to šokujúca zmena. V kultúrnom myslení je už dlho, minimálne posledných 60 rokov, zakorenené, že „my, ľudia“ bránime kráľa, nie naopak.

Naša spoločná láska, uctievanie a úcta ku kráľovi je súčasťou našej národnej identity. Keď vojaci skladajú prísahu, v prvom rade je to obrana monarchie, potom ústava a ďaleko za ňou obyvateľstvo. Väčšina Thajčanov túto logiku nespochybňuje.

To neznamená, že takéto kultúrne zmýšľanie je správne alebo nesprávne, je to tak. Návrh Nitirat ako taký je vnímaný ako zníženie postavenia monarchie, a preto je veľmi mätúci s tým, čo bolo zakorenené v našej národnej psychike dávno predtým, ako sa väčšina z nás narodila.

Ešte hrozivejšie je, že jeden člen skupiny navrhol, aby kráľ prestal s prejavom na jeho narodeniny. Predstavte si, aký vplyv majú tieto slová na thajskú identitu. Takéto slová nemajú nič spoločné s lèse-majesté a úprimne povedané, žiadali si problémy a dostali ich.

Ale tvrdiť, že sprisahanie inšpirované Thaksinom s cieľom zvrhnúť monarchiu je v plnom prúde, je nepochybne dlhá cesta. Napriek tomu nič nezachádza príliš ďaleko, keď prevláda kultúra strachu a paraoie. Načasovanie je všetko, najmä v krajine s krízou identity. To, čo navrhuje Nitiriat, je v súlade s väčšinou ostatných konštitučných monarchií a zmena zákona o lèse-majeste nie je nesprávna, ale všetky ostatné vyhlásenia ukazujú zlé načasovanie a úsudok. Podržte pred niekým dostatočne dlho mikrofón a skôr či neskôr niekto povie nesprávne. Skupina Nitirat sa podkopala.

Vzhľadom na súčasnú realitu v Thajsku je nevyhnutné, aby Nitirat boj s návrhom prehral. Možno je v návrhu niekoľko dobrých bodov, ktoré sa dajú použiť na získanie podpory v ďalšom kole boja.

Bola to strategická chyba, ale je táto otázka taká sporná, že sa môže zrútiť do chaosu a krviprelievania, ako sa to stalo v Thammasate v októbri 1976? Pán Somkit sa obáva, že by sa to mohlo stať, ale iní akademici a odborníci to považujú za nepravdepodobné, pretože už nežijeme – ako v roku 1976 – v studenej vojne. V tejto modernej dobe existujú ďalšie okolnosti a ekonomické požiadavky, vrátane krehkého postavenia súčasnej thajskej vlády Pheu, ktoré zabránia tomu, aby ktokoľvek spôsobil príliš veľa nepokojov.

A predsa, okrem lèse-majesté a štatútu monarchie existujú aj ďalšie kontroverzné otázky, ako sú zmeny charty, odškodnenie pre tých, ktorí utrpeli politické násilie alebo sú inak v ekonomických ťažkostiach; k tomu pridaj neustaly boj o moc a kontrolu starych a novych elit a nie som si taky isty.

Myslím, že platí myslenie školy Georgea Friedmana: logika a rozum majú tendenciu vyletieť von oknom pri predpovedaní správania ľudí. Človek je rozmarná bytosť. Chaos a masakry v Thajsku za posledných 5 rokov sú toho dôkazom.

Možností je niekoľko: pokračovať v mene slobody a demokracie, flirtovať s chaosom a krviprelievaním, obetovať základné ľudské práva demokratickému pokroku, a to všetko v záujme bezpečnosti, ako to urobil pán Somkit pre Thammasat, alebo jednoducho v nás zmúdrieme robiť a nechať.

Osud je neúprosný a na dosiahnutie pokroku je potrebné vymyslieť lepšie stratégie na ochranu nevinných pred príliš horlivým používaním zákona na ochranu majestátu. Zákon by sa mal použiť len pre tých, ktorí skutočne urážajú kráľa a monarchiu.

Nechaj to pri tomto. Všetko ostatné sa dá realizovať krok za krokom neskôr.

Toto je týždenný stĺpec Voronaia Vanijika, ktorý bol dnes uverejnený v Bangkok Post. Reakcie môžu byť vyhradené a všeobecne, ale redakcia si vyhradzuje právo neuverejniť reakcie.