Spomienkový obrad v Kanchanaburi 2014

Druhá svetová vojna sa skončila 15. augusta 1945 kapituláciou japonského cisára Hirohita. Minulý piatok holandské veľvyslanectvo zorganizovalo spomienkovú slávnosť na cintoríne Dona Raka v Kanchanaburi.

Veľvyslankyňa Joan Boer predniesla prejav a pani Jannie Wieringa zarecitovala báseň na pamiatku svojho manžela a ďalších veteránov z Holandskej východnej Indie.

Príhovor veľvyslanca Joan Boer:

„Ďakujeme, že ste si našli čas a prišli do Kanchanaburi, aby ste si s nami pripomenuli 69. výročie konca druhej svetovej vojny v tejto časti sveta. V Holandsku si to dnes pripomenú za prítomnosti premiéra Rutteho pri pamätníku Indies v Roermonde. Tu v Kanchanaburi, ďaleko od Holandska, si pripomíname padlých, na ktorých sa pre veľkú časť z nich stalo miesto posledného odpočinku.

Počas spomienok, ako sú tieto, si obzvlášť uvedomujeme, že slobodu, ktorú si užívame, nemožno považovať za samozrejmosť. Tu v Kanchanaburi, uprostred všetkých týchto padlých, si ešte viac ako inde uvedomujeme, že za túto slobodu boli urobené veľké osobné obete a že mladým ľuďom bola často odopretá šanca na obyčajný život a že následky mali aj v rodinách. po tejto vojne otcami, ktorí sa vrátili s nevýslovnými jazvami.

Tak ako 4. mája, aj dnes to robíme kladením vencov, Poslednou poštou a spoločným mlčaním. Holanďania na celom svete týmto zachovávajú tradíciu. Tradícia, v ktorej je ústredné povedomie o slobode, o možnosti a rešpektovaní rôznorodosti a odlišnosti bez toho, aby sme sa museli hanbiť alebo skrývať.

V ktorej si pripomíname hrôzy, ktoré so sebou prinášajú konflikty. Konflikty, s ktorými sa, žiaľ, stále stretávame každý deň, keď čítame noviny, zapíname televízory či iPady a v ktorých je niekedy ťažké rozlíšiť pravdu a lož, pretože sa nám predkladajú zábery, ktoré vyvolávajú prudké emócie a niekedy sú na tento účel vyslovene určené. Spomeňme si napríklad na fotografiu, ktorú sme videli ozbrojeného muža, ktorý po nedávnej havárii lietadla MH17 drží hračkárske zvieratko, ktoré patrí zosnulému dieťaťu na Ukrajine. Zdanlivo neúctivé. O niekoľko dní neskôr sa ukázalo, že išlo o fotografiu zo série, ktorá mohla mať iný zámer, pretože sme ho videli, ako obnažil hlavu a potom sa skrížil. Keďže sociálne médiá nekontrolovateľne zúria v reálnom čase s cieľom vzbudiť emócie, je veľmi ťažké byť dobre informovaný.

Dnes sme tu opäť, aby sme si pripomenuli v nádeji a viere, že to pomôže aj novým generáciám zachovať si tento zásadný pocit slobody a rešpektu.

Na ochranu týchto hodnôt, ktoré sú pre nás na Západe také samozrejmé, a na predchádzanie konfliktom v súvislosti s nimi je potrebná neustála ostražitosť. Veľké konflikty a menšie konflikty, aké sme tento týždeň videli v Holandsku ako tieň Gazy a ISIS. No práve táto pozornosť je taká ťažká. Začína s ochotou pozerať sa na situácie otvorene, nie ich hneď zaškatuľkovať alebo označiť; mimochodom bez toho, aby som bol naivný a založený na možnosti vás riadne a spoľahlivo informovať. Ako často sa pristihneme pri vynášaní súdov predtým, ako sa k nám dostanú fakty? Tak to začína a tam je ten ľudský nedostatok tak viditeľný.

Tá nonšalancia, či už ste vplyvný človek, novinár alebo len občan, je bohužiaľ stálicou našich dejín a hrá s nami aj dnes. Pokiaľ sa doma, v našej krajine alebo v našom regióne darí, máme tendenciu zatvárať oči pred hrozbami inde, pred vojnami ďaleko od nás, pred ľudským utrpením ďaleko, ktoré sa mihne v správach. Neopatrnosť, ktorá sa, žiaľ, naruší až vtedy, keď nás samých ako Holanďanov zasiahne do srdca udalosť alebo konflikt, ktorý sa nám predtým zdal pohodlne vzdialený. Neopatrnosť sa zrazu zmení na angažovanosť. Napríklad MH17 a Ukrajina sú teraz vryté do našich pamätí. Keď som stál pri kondolenčnej knihe MH17 na veľvyslanectve, videl som kolegov veľvyslancov a ďalších dojatých k slzám, pretože to vyvolalo spomienky na podobné chvíle márnosti, bezmocnosti a svojvôle a rozbitia toho, čo sme dovtedy normálne prežívali.

Nech naša angažovanosť nemá dočasný charakter a snažme sa predovšetkým konať na základe tohto uvedomenia a naďalej zdôrazňovať abnormalitu násilia a konfliktov – nech je to akokoľvek ťažké.

Pretože je to bohužiaľ pravda. Angažovanosť sa čoskoro zmení na nedbalosť. Ďalšia udalosť, emócia, ďalší konflikt volá, život musí ísť ďalej! Neopatrnosť je preto možno najväčšou príčinou vojen a konfliktov medzi krajinami a skupinami obyvateľstva; až po úroveň štvrtí, ulíc, rodín a domácností bežných ľudí. Potom už celkom dobre viete, čo ste mali urobiť, aby ste predišli všetkému tomu nešťastiu. Vedeli sme, že sme boli nedbalí v čase pred …………. Napriek nášmu lepšiemu úsudku sme dúfali, že to nebude také zlé! Mier pre naše časy. Tu, uprostred všetkých hrobov mladých mužov, vidíme hrôzy, ku ktorým vedie nepozornosť. Vtedy vo svete, v ktorom sa dobro a zlo objednávalo ľahšie ako teraz.

Aké reálne je dnes pokračovať v rozdeľovaní sveta na dobrých a zlých? Môžete odpovedať na nenávisť nenávisťou, ak je vaším cieľom mier? Dokážete stále umiestniť a obmedziť konflikty geograficky? Obdivujem nášho bývalého armádneho veliteľa Petra van Uhma, ktorý v Afganistane prišiel o syna, no napriek tomu mal pred časom odvahu povedať, že má isté pochopenie pre mladých ľudí, ktorí sa rozhodli nestáť bokom, aby zastavili zlé režimy.

Viem, sú to ťažké témy a ťažké otázky a silné emócie, ktoré sa vynoria, ale to, že sa ich neopýtate, pridáva na nonšalantnosti: napravo nenechať sa obťažovať, sedieť, pokiaľ sa vás to osobne netýka. Ten pocit neprijateľnej ležérnosti je… to, čo nachádzam a môžem sa toho dotknúť tu v Kanchanaburi, zakaždým, keď som tu na mieste, kde zamrzli čas a životy. Kde sa dá aj na chvíľu zastaviť. Kde slová nestačia na realitu, ktorá zostáva nepochopiteľná aj po 69, 70, 71 či 72 rokoch, ale predsa! …'

“Môj manžel je indický veterán”

Báseň napísal neznámy Holanďan. Číta Jannie Wieringa.

Môj manžel je indický veterán
Keď má slzy v očiach
Snaží sa tým niečo povedať?
Čo zatiaľ nevie vysvetliť

Keď sa vrátil z východu
Taká mladá, opálená a bezstarostná
On, usmieva sa na mňa
Priviedla ma vojna

Sníval som o spoločnej budúcnosti
Vymyslite si sto mien detí
Čakal som tak dlho
Žil z listov, myslel na neho

Dlhé roky to išlo tak dobre
Možno to bola odvaha žiť
Niekedy ho vyľakal slabý zápach
A vždy sledoval dvere

Môj manžel je indický veterán
Keď má slzy v očiach
Snaží sa tým niečo povedať?
Čo zatiaľ nevie vysvetliť

Hlboké zúfalstvo v takej noci
Zúfalá sťažnosť
Plačeme, líca na líce
Vojna trvá celý život
Vojna trvá celý život

Prišli vystrašené noci
Zažíva Indiu vo svojich snoch
Kričí a potí sa a klame sa trasie
Kým sa moje ruky upokoja

Nosím to cez hodiny plné úzkosti
Vydržte jeho tiché zamyslené pozeranie
Nikdy sa nebudem nikomu sťažovať
Je však plný tisícok otázok

Môj manžel je indický veterán
Keď má slzy v očiach
Snaží sa tým niečo povedať?
Čo zatiaľ nevie vysvetliť

Keď sa vrátil z východu
Taká mladá, opálená a bezstarostná
Usmial sa na mňa
Priviedla ma vojna
Vojna ma priniesla.“

Zdroj: www.facebook.com/netherlandsembassybangkok