„Utrpenie pred vchodovými dverami a thajské makaróny“

Veterný a chladný marcový večer.
Práve sa chystám začať s teplým jedlom, po dlhom a rovnako chladnom pracovnom dni, keď zazvoní zvonček. povzdychnem si. Vždy pri jedle. Akoby im na tom záležalo. Čo je asi pravda.
Žena Oy otvorí vchodové dvere a okamžite vpláva späť do obývačky.
A hovorí: 'pre teba'.

Nečakal som nič iné. Pretože je to vždy pre mňa. Ak to nie je sused, kto mi spraví steak tvrdý, pretože si chce požičať nejaké náradie, potom je to vodič DHL, kto nám chce doručiť balík pre toho istého suseda. A kto potom nechá chladným, či budú studené aj moje zemiaky.

Pani Oyová pre volajúcich vymyslela štandardnú frázu „hovorte s mojím manželom“ a tým to pre ňu končí.
Aj keby sa Máxima objavila vo dverách, stále by sa jej takto prihovorila. Ale Máxima k mojim dverám nechodí, a to je škoda. Pretože ako jedna z mála by mi mohla pokaziť tanier kyslej kapusty a klobásy.

Ak to nebude pre mňa, okamžite to budem vedieť. Pretože potom sála vybuchne vo veselom thajskom štebotaní a hneď nato sa zrúti jeden z Oyových priateľov. Či už naložené v nádobách Tupperware, plné ryže, zeleniny a tlejúceho kurčaťa.

Tentoraz je to útly mladík s divokou hrivou kučeravých vlasov, ktorý okupuje môj prah. Typ pracujúceho študenta so zameraním na konverzáciu a agitáciu. Veľké písmená Unicef ​​​​na jeho snehobielom kabáte okamžite naznačujú, o čo ide tentokrát.

Kučeravé vlasy sa skutočne ukážu ako bod rozprávania. Okamžite začne a pýta sa, či viem, že je tu asi päť miliónov utečencov a že v Unicef ​​by s tým chceli niečo urobiť. To, že už roky počúvam o utečencoch a nebývam pod skalou, si nechávam pre seba. Pretože je to jednoznačne nacvičený príbeh, ktorý sa tu prezentuje a nie je určený na to, aby vyvolal reakciu.
Okrem finančného.

Kým ma mladík zasypáva svojou záplavou slov, ja stojím v tenkom tričku a mrznem vo vlastných dverách. Zároveň sa pýtam na dve veci: kde je moja peňaženka a koľko dám tomuto vášnivému služobníkovi lásky, aby sa dvere opäť zatvorili?

A tak sa môže začať nové zoznámenie s mojím tanierom thajských makarónov. (Rozdiel od bežných makarónov je v tom, že môj thajský kuchár pridal nádych Vezuvu. Uhasenie je nevyhnutné, aby sa predišlo fyzickému čínskemu syndrómu.)

Mladému mužovi sa podarí odpútať moju pozornosť od tejto záležitosti rýchlym vytiahnutím čistiacej handričky. Čo sa ukáže ako kus prikrývky Unicef ​​​​, ktorá sa rozdáva na mieste. Látka mi pripomína prikrývky, ktoré som dostal počas vojenskej služby. Teda veľmi tenké a farby, ktorú by ste si sami nikdy nevybrali. Niečo, čo je niekde medzi východonemeckou šedou a scheldskou farmárskou sépiou.

Ukazuje sa, že za malý peniaz môžem rozdať taký kúsok tepla a prístrešia. Medzitým si pamätám, kde je moja taška s peniazmi a chystám sa prispieť, s úľavou, keď mladý muž urobí svoju prvú kazateľskú chybu z kazateľnice predných dverí.

Pretože by bolo podľa obhajkyne detí utečencov naozaj smutné, keby sa človek dostal k vysídlenej rodine a len jediné dieťa by sa mohlo potešiť takou peknou teplou dekou. Preto sa UNICEF rozhodol darovať ich vo dvojici.
To tiež okamžite zvyšuje darovanie takmer o 100%. Výborne. Ale dráždi ma, že som takýmto spôsobom tlačený k obetnému bloku.
Nezmenšuje sa ani husia koža na rukách.

Potom nasleduje druhá chyba. Keby som len dal povolenie otvoriť si tento mesiac bankový účet na malý jarný rez. A vedľa deky sa teraz objaví tablet, na ktorom sa odo mňa očakáva, že dám súhlas na transakciu.
Ukončite cvičenie.

Pretože koľkokrát som takto vstúpil do dobročinného bahna, len čo som si všimol, že to nie je len darovanie raz? Ľudia však veselo zbierali každý mesiac rovnakú sumu a zbierali ďalej. A zastavenie si dalo podstatne viac námahy, ako dať povolenie nadšeným kučeravým ľuďom s iPadom pri dverách.

Okamžite sa vyráža do protiútoku. Nesmeli už prijímať hotovosť a prísne ich sledujú aj rôzne úrady, ktoré dohliadajú na správne nakladanie s darmi. Skutočnosť, že tie isté inštitúcie sa nikde nenachádzajú, len čo podpíšem svoj podpis, a že som s Unicefom viazaný dvakrát na večnosť plus finančný priestupný rok, mi zjavne napadol len ako možnosť.

Ale myslím si, že sa môže vrátiť, len čo bude mať pri sebe zberný box, alebo začne pracovať pre Heart Foundation. Ešte sa mi nestalo, že by mi k dverám prišli s tabletom alebo siahodlhým príbehom a vždy odchádzajú s hrsťou eur v autobuse. Možno nápad pre Unicef?
Potom dostanem bezvládnu ruku a on ide o dvere ďalej.

Moje makaróny sa teraz zmenili z kučeravých vidličiek na neznesiteľne vlažné a kričia, aby sa previezli v mikrovlnnej rúre. Zatiaľ čo prstom ukazujem kuchynskému robotu, aby som dostal opäť teplé jedlo, manželka Oy sa zvedavo pýta, koľko som tentoraz daroval.

Nevie o nič lepšie, ako dávam každému pekne vyzerajúcemu šialencovi, vydieračovi či podvodníkovi s podomovou licenciou.
Nedávno krásnej Poľke, ktorá predávala vafle. Táto pani bola veľmi spokojná so štyrmi eurami, ktoré som zaplatil. Načo som neskôr dostal od manžela vietor, pretože tie isté vafle rozdávali v Lidli takpovediac zadarmo pri kúpe druhej zmrzliny.

Tentokrát je prekvapená mojou vytrvalosťou. Sám sa cítim ako tak trochu holandský spratek, ktorý chladným sýrskym deťom nedáva teplú čistiacu handričku. Hrdina, ktorý si čoskoro oddýchne pred širokouhlou televíziou s teplým nápojom.

Oy sa však tiež vie rýchlo zbaviť tohto pocitu. Tým, že už dávam dosť na zahraničné charity.
Rovnako ako jej staršia thajská matka, ktorá už roky žije v našom dome na vidieku, a nikdy nadarmo neklope, keď sa chladnička rozhodne stať horúcou skriňou, alebo keď sa počas monzúnu rozletí odpadlík.

Preto jem pekelné makaróny s o niečo menším pocitom viny.

A ak sa mi o niečo neskôr tisnú slzy do očí, nemá to nič spoločné s Unicefom.