V Thajsku som od decembra 2012. S priateľkou bývame v prenajatom dome neďaleko dediny Khao Kuang Village neďaleko hory Kuang. Nachádza sa len pár kilometrov od Pranburi.
O ročné víza som ešte nežiadal. Pretože neviem, kedy ísť do Holandska každú chvíľu, a pretože sa mi nechcelo dlho čakať, keď prestanem pracovať, rozhodol som sa, že toto je pre mňa lepšie a rýchlejšie.
Pred predĺžením som najprv plánoval letieť do Kuala Lumpur s Lufthansou (môj predchádzajúci zamestnávateľ) a získať tam pečiatku na ďalší mesiac. Toto by bol najlacnejší spôsob. Ale rozhodli sme sa to urobiť inak. Moja priateľka nikdy necestovala nočným vlakom ani nebola v Malajzii.
Zarezervovali sme si teda dva lístky na lôžkový vlak do Butterworth. V Penangu som potom mohol dostať víza na tri mesiace. Prenocovanie v Penangu som vybavil cez internet. A to v deň odchodu. Pekný penzión v Batu Ferrenghi. Všetko prebehlo v poriadku.
Vlak odchádzal z Hua Hin o 18:45. Zobrali sme len malý kufor a ruksak a mohli sme zaparkovať motorku u známeho, ktorý býva neďaleko stanice. Kým sme nastúpili do vlaku, narýchlo sme si dali v supermarkete pár pochutín a na večeru výbornú polievku.
Komáre veselo tancovali nad čiernymi vlasmi môjho priateľa
Keď sme na stanici čakali na vlak, opäť prišla sezóna komárov a veselo tancovali nad čiernymi vlasmi mojej priateľky a nad mojím šedočiernym batohom... Prečo vlastne? Zvieratá priťahuje svetlo, ale radi visia nad čiernym pozadím...
Cestu vlakom sprevádzalo množstvo meškaní a do Butterworthu sme dorazili na druhý deň s hodinovým meškaním. Raňajkovali sme už dávno predtým. Keď ste sa tam dostali, okamžite vás „prepadli“ ľudia, ktorí chceli vziať nič netušiacich cestujúcich do Georgetownu taxíkom. Ignoroval som to a potichu som vymenil pár thajských bahtov a posledných 10 eur za malajzijské ringgity, ktoré som potreboval na rezerváciu spiatočnej cesty. Takto sme si zabezpečili lepšie miesto späť. Nižší pôrod: širšia posteľ a ľahšie sa do nej nastupuje. Stojí trochu viac.
Zarezervoval som si cestu vlakom do Butterworth na stanici v Pranburi. Cesta tam a späť nás dvoch stála niečo cez 4000 bahtov.
Na druhý deň sme išli priamo na thajskú ambasádu v Georgetowne. Chvíľu sme išli autobusom (101) a chvíľu taxíkom, lebo nebolo také ľahké ho nájsť. Pred veľvyslanectvom stálo auto s kopírkou, aby ste si mohli nechať skopírovať zabudnuté doklady. A nezabudnite sa odfotiť do pasu. Mali sme šťastie: keď som podal žiadosť, bol som posledný. Potom sa veľvyslanectvo zatvorilo. Ale víza sme si mohli vyzdvihnúť o pol piatej. Cena: 110 Ringgit.
Keďže som na internete videl, že tlačiareň, ktorú som si chcel kúpiť, bola v Malajzii o takmer 3000 bahtov lacnejšia ako v Thajsku, začali sme ju hľadať. Našiel som ho v budove Komtar. Ale aká krabica.... Ťahali sme to až na ambasádu... nastúpte na 101 do Batu Ferrenghi, vystúpte na policajnej stanici a odtiaľ na ambasádu. A zase späť... pfff... taxík by bol jednoduchší, ale nebol nablízku.
15:30 O desať minút neskôr sa začali sťažovať prví ľudia
Keď sme prišli na ambasádu (presne o pol štvrtej), bolo tam už veľa žiadateľov či zberateľov čakajúcich na víza. O desať minút neskôr sa začali sťažovať prví. Keď sa pult konečne otvoril. Veď vyzdvihnutie víz bolo medzi 15:30 a 16:00?
Mladá žena s dlhými svetlými blond vlasmi a vyčnievajúcimi prsiami sa s tým postavila veľmi blízko úradníkovi, pretože si myslela, že zoslabne a ako prvý jej dal vízum... nebol práve ohromený... Ale návrat bol rýchly a čoskoro sme mohli pokračovať v ceste.
Penang je príjemný. Bol som tam prvý (a posledný) raz asi pred 35 rokmi. Samozrejme, všetko sa zmenilo. Georgetown bol vtedy malým mestom a teraz je veľkým mestom. Ceny pozemkov vyleteli do neba. Cesta z Georgetownu na letisko je teraz plná obytných štvrtí a tovární vyrábajúcich počítačové vybavenie.
Je toho veľa čo vidieť. Motýlia farma stojí za to. Nachádza sa tu aj bylinkový park, kde sa nadýchate nádherných vôní. Vo vzduchu bolo často cítiť citrónovú vôňu, ale nevedel som povedať, odkiaľ pochádza. Prvýkrát som si to všimol pri východe a po niekoľkých bodnutiach od komárov: boli tam dve fľaše spreja proti komárom, ktoré tak zapáchali...
Batu Ferrenghi je krásne na pobyt. Večer môžete ísť na nočný trh a kúpiť si tam všetky kópie, ktoré dostanete v Thajsku.
Malajzijské jedlo bolo sklamaním
Čo nás však trochu sklamalo, bolo malajské jedlo. Najmä moja priateľka si myslela, že je to niečo, čím sa v Thajsku budú kŕmiť ošípané: môžete si dať tanier ryže a potom si vybrať zo zeleniny a mäsa. Všetko chutné, ale potom veľa ľudí dáva na vašu ryžu zmes omáčok, čím to celé robí neporiadok. Mohli sme sa tomu vyhnúť tým, že sme si pýtali samostatné taniere... A jedlo nebolo vôbec pikantné. Myslel som, že si pamätám malajskú kuchyňu, ktorá bola takmer taká pikantná ako thajská. Alebo sa musí prispôsobiť chuti cudzincov...trochu nevýrazného jedla...
Cestou z Georgetownu do Batu Ferrenghi sme videli nákupné centrum a v ňom Tesco. Išli sme tam aj preto, že som si chcela kúpiť bylinky (ázijské), ktoré som v Thajsku nevedela zohnať, alebo som ich nemohla zohnať kvôli mojej výslovnosti. Oveľa lacnejšie ako v Thajsku a stále sa dá zohnať v Tesco Lotus Pranburi alebo Hua Hin.
Pri hľadaní som sa dopočul, že jedna rodina z Limburgu hľadala klinčeky, no nenašla. Asi nepoznali anglický názov. Zobral som balíček z regálov a priniesol som im ho. Keďže som tiež z Limburgu, mysleli si, že by bolo fajn stretnúť niekoho iného s mäkkým g.
Na druhý deň som tých ľudí opäť stretol v Batu Ferrenghi. Ukázalo sa, že babička a vnučka (indonézskeho pôvodu) bývali na tej istej ulici, kde bol náš Penzión. Aký je svet malý....
Bolo jasne vidieť, že teplota v Penangu je vyššia ako v Hua Hin a okolí. Tiež si myslím, že vlhkosť vzduchu bola vyššia. Navštívili sme Fort Cornwallis. Horúčavy boli úmorné a návšteva botanickej záhrady tiež nebola taká skvelá. Preto som si na druhý deň požičal motorku Honda a za 5 hodín sme s ňou obišli celý ostrov…
Spiatočná cesta bola príjemná; spodné postele boli pohodlné
Spiatočná cesta bola tiež príjemná a prebehla v poriadku. Trajekt do Butterworth na spiatočnej ceste je zadarmo. Vedľa stanice sú reštaurácie, kde môžete stráviť čas čakaním na vlak späť do Thajska. Toto bolo na nástupišti včas. Dvaja Japonci, ktorí sa vo vlaku uhniezdili na lavičkách vedľa nás, museli odísť, pretože boli v zlom vozni. Noví cestujúci boli Číňania, ktorí nás tiež oslovili, pretože si mysleli, že sme na nesprávnom mieste. Zrejme sme mali naše lístky prečítané o niečo lepšie...
Hranica je v Penang Besar. Pri odchode a nástupe sme si jednoducho nechali riadne uzamknutú batožinu vo vlaku (tlačiareň som mal v kufri). Cestou von som počul vzrušeného kričať Američana. Ukázalo sa, že bol opitý a nemal povolený vstup do Malajzie. Čo urobil, keď mu vypršali víza do Thajska a nemohol pokračovať? Nikto mi nevedel odpovedať... na ceste nás sprevádzala nezodpovedaná otázka.
Tentokrát sme jedli vo vlaku... 500 bahtov za celkom chutné jedlo... polievka, ryža, zelenina, kuracie mäso a ovocie ako dezert... pre dve osoby.
Spodné postele boli pohodlnejšie ako horné a my dvaja sme mohli pokojne spať v jednej posteli. Moja priateľka z toho bola veľmi spokojná, lebo sama v takejto posteli ju nebavilo. A časť batožiny sme dali na druhú posteľ (samozrejme žiadne doklady ani peniaze)…
Na druhý deň ráno okolo siedmej sme dorazili do Hua Hin. Vedomosti nám už došli a o niečo neskôr sme sa s motorkou, ťažkým kufrom, plným batohom a vrecúškom byliniek viezli opäť domov...
Celkom pekný príbeh.
„Penang Besar“ je Padang Besar.
O jedle uvažujeme inak – pramení z rôznych skúseností a rozdielov v chuti. Jesť vo vlaku...radšej nie.
V Penangu je veľa sokoliarskych stánkov a jedlo je tam veľmi dobré. Veľa čínskych reštaurácií.
Navštevujem Penang každý rok a je to skutočný raj pre kulinárov. A všade je dostupné aj thajské jedlo.
Museli ste mať šťastie.
Som rád, že vlak Bangkok-Butterworth (a naopak) ešte nebol zrušený. V posledných rokoch som zažil, že táto služba je príliš často obmedzená na Bangkok-Hat Yai. Potom som si musel vziať taxík alebo dodávku z Butterworth do Hat Yai (zvyčajne z Penangu) a to nie je úplne moja preferencia.