Pristáli na tropickom ostrove: Plávanie, sakra!

Els van Wijlen žije so svojím manželom 'de Kuuk' na Koh Phangane. Jej syn Robin si na ostrove otvoril kaviareň.

Počasie je krásne, svieti slnko a je teplo. Pretože si musím dávať pozor, aby som sa nepokrčila ako moja hojdacia sieť, rozhodla som sa, že sa budem každý deň polhodinu hýbať. Hojdanie v hojdacej sieti sa neráta a keďže je príliš teplo na iné, idem si dnes zaplávať.

Nepáči sa mi to, ale zdá sa mi, že je to pre vás neuveriteľne dobré.

Na pláž Srithanu. Je blízko a môžete chodiť ďaleko do mora po mäkkom piesku, môžete si dať drink a nikdy tu nie je naozaj rušno.
Svoju pestrofarebnú plážovú tašku strategicky umiestňujem do piesku, je to môj maják, keď budem neskôr plávať tam a späť po pláži.

Je mierny vietor a keď vchádzam do vody, sú malé vlny. Prezerám si svoju bojovú scénu a myslím na nasledovné: plávam rovnobežne s plážou najprv dlhú cestu doprava, na konci sa otočím a plávam úplne doľava. Potom sa vráťte a takpovediac na moje východiskové miesto. Neviem ako ďaleko som plával, ale zdá sa mi to dosť.

Prvá časť vpravo je kus koláča, vznášam sa spolu s vlnami. Potom sa však otočím a musím preplávať proti vlnám až na druhú stranu. Snažím sa plávať tak, aby mi neprekážali vlny, ale veľmi to nejde. Pffffff, veľmi únavné, ale nesťažuj sa, len plávaj ďalej. Udržujte všetky otvory nad vodou čo najlepšie zatvorené,
pretože ak požijem slanú vodu, musím zvracať.

Vlny sa zväčšujú, sakra, špinavá morská voda mi vniká cez nosné dierky a zostáva mi vzadu v krku. Zvracanie lapá po vzduchu a keď otvorím ústa, aby som sa poriadne nadýchol, slaná voda sa valila vo veľkej vlne!!

Zvraciam, smrkám a kašlem, do očí sa mi tisnú slzy. Zrazu je pobrežie nebezpečne ďaleko... Preboha, čo ak sa utopím?

Samozrejme, nikdy tu nevidieť plavčíka a mohli by počuť moje volanie o pomoc tak ďaleko?

Potom cítim, ako sa mi niečo opiera o nohu. whèèèèhèèèèèè sa bojím.

Prepadne ma panika, snažím sa udržať hlavu nad vodou a zavrieť ústa. Plávam tak rýchlo, ako viem, som unavený a dochádza mi kyslík...

Tesne predtým, ako idem úplne pod, koleno pri plávaní narazí na mäkký piesok, ktorý je na dne asi 40 cm podo mnou. Aleluja, neumieram.

Môžem tu len tak stáť... alebo vlastne len sedieť. Ohhhhhhh aká úľava, napomínam sa a driapu
nevoľno ďalej cez vlny.

Ako ja nenávidím plávanie.

Na konci sa opäť otočím, ešte kúsok a potom je konečne koniec. Smrť unavený, ale živý sa dostávam na pobrežie. Z posledných síl vyliezam z vody a predieram sa príbojom. som v bezpečí.

Vďačný si napĺňam pľúca vzduchom do najmenších priedušiek a vyčerpaný kolabujem.

trpel som tým...