Pristáli na tropickom ostrove: Je mi to jedno, len si to dám dole.

Els van Wijlen momentálne býva so svojím manželom 'de Kuuk' na Koh Phangane. Jej syn Robin si na ostrove otvoril kaviareň.

Dnes idem k vodopádu, ten mi vyhovuje viac ako všetko to kúpanie v mori. Je to tiež pekné a cool. Mám pocit, že polhodina lezenia spáli milión kalórií a ja sa stávam flexibilnejším a silnejším.

Pripadá mi to trochu trápne, pretože prvýkrát po dlhom čase mám na sebe šortky. Strašne škaredé šortky s gumou v páse, jediné čo mi tu na ostrove sedia, ostatné sú detské veľkosti.... Keby ste pred 10 rokmi povedali, že v týchto nohaviciach pôjdem po ulici, považoval by som vás za blázna.

Ale áno, časy sa menia, telo a myseľ tiež.

Sadám teda na skúter a jazdím v nesprávnych šortkách, teniskách a košeli k vodopádu Phang. Tam vystúpim a rýchlo hľadám úkryt džungle. Občas sa pozriem dole a musím si zvyknúť na moje holé nohy....sú celkom mäsité a belavé... Nemňukaj a kráčaj ďalej, ak to budem robiť častejšie, prirodzene budú svalnatejšie a hnednú.

Dnes je našťastie ticho, nikoho nestretávam. Čím vyššie stúpam, tým viac mám pocit, že som na svete úplne sám. Lahodné.

Odpočívam na veľmi peknom mieste, pri plytkom bazéne pri vodopáde. Waaaaaaa, chutné! Som úplne sám, cítim sa v jednote s prírodou. So zavretými očami si vychutnávam zvuky a vône a potom si myslím, že by som bol ešte viac v jednote s prírodou, keby som sa vyzliekol.

Otvorím oči, znova sa pozriem dole a vidím svoje mäsité biele nohy a pochybujem...ale nie príliš dlho...
Čo ma to aj tak zaujíma, som tu sama za seba a len to robím. Vyzliekam, čo už nechcem nosiť, všetko dávam do ruksaku. Vstúpim do svojho „súkromného bazéna“ a užívam si čistú studenú vodu. BOŽSKÉ!!!

Po chvíli som oddýchnutý a pripravený vyliezť ďalej. Stále v dokonalom súlade s prírodou schmatnem batoh a opatrne sa predieram cez skaly do vodopádu. Rýchlo tečúca voda čvachtá dole po skalách, pomaly stúpam vyššie a vyššie.

Potom nečakane vidím pár športových nadšencov kráčať po cestičke popri vodopáde. Vyzerajú trochu zvláštne, keď ma vidia stáť na všetkých štyroch uprostred toho vodopádu. Ale mne je to jedno.

Samozrejme, že som mimoriadne opatrný, pretože tiež chápem, že bez neho som dosť zraniteľný...

Keď už nemôžem ísť ďalej, pred spiatočnou cestou si opäť oddýchnem. Po šmykľavom zostupe cez vodu a poslednej časti cesty sa dostávam do bodu, kedy treba veci z tašky navliecť späť. Bolo pekne. Kým z ruksaku vyťahujem vlhké ponožky a športovú obuv, som spokojný človek.

Bol to krásny zážitok!

Vrelo odporúčam chodiť naboso džungľou a vyliezť na vodopád!