Terminál v Chiang Rai

Menovka na bývalom vchode tuším dlho nebude čitateľná...

Nie, neľakajte sa, milí čitatelia thajských blogov: moja situácia sa od môjho nedávneho návratu nijako drasticky nezhoršila, ale pri jazde na bicykli v týchto krásnych regiónoch som narazil na niektoré budovy, o ktorých môžete právom povedať, že sú v poslednom štádiu rozkladu.

Jednou z týchto budov je bývalá reštaurácia Rim Kok Terminal, ako už názov napovedá, ktorá sa nachádza na rieke Mae Kok (Rim Kok = na/pozdĺž Koku). Mae Kok pramení v Mjanmarsku a tečie cez thajské provincie Chiang Mai a Chiang Rai po asi 300 km pri Chiang Saen do mocného Mekongu.

Z kedysi krásnej terasy a záhrady pozdĺž Mae Kok nezostalo nič.

Príroda preberá vládu...

Z reštaurácie a krásnej záhrady ste mali skvelý výhľad na túto rieku a bola tiež – aspoň zamýšľaným – miestom nalodenia a vylodenia pre lode s dlhým chvostom, ktoré premávali medzi Chiang Rai a sloním táborom v Ban Karieng Ruammit, pred- Covid . Bol postavený asi pred siedmimi alebo ôsmimi rokmi v drevostavbe, no napriek svojej skvelej polohe nikdy nedosiahol taký úspech, aký by ste očakávali. S publicitou sa nerobilo takmer nič a kvôli odľahlej polohe bolo len veľmi málo náhodných okoloidúcich.

Okrem toho bol podnik často nečakane zatvorený a organizačné záležitosti neboli vždy v poriadku. Osobne som si myslel, že príchod západného obchvatu s vjazdom a výjazdom pár stoviek metrov bude pre majiteľa/prevádzkovateľa zlatá príležitosť, ale nechal to tak a potichu odišiel. Miestny príbeh hovorí, že túto stavbu postavil bez povolenia a bez akýchkoľvek práv k pozemku. Každopádne, majiteľ je preč a búranie pohodlne necháva na prírodu...

Podľa všeobecného presvedčenia by tu mohlo strašiť.

Len pár stoviek metrov odtiaľto vzdušnou čiarou sa nachádza schátraný, zle udržiavaný park s na Thajsko nezvyčajne nezvyčajnými domami. S týmto architektonickým štýlom som sa tu na severe ešte nestretol, mnohé z tých domov sú už dlhé roky prázdnych a sú v priam žalostnom stave. Kto je/sú vlastník(i) – netuším, ale zjavne to nikoho nezaujíma. Podľa mojich vedomostí tiež nie sú na predaj.

Tak škaredý, že je opäť skoro krásny......

Mnoho Thajcov v tejto oblasti má podozrenie, že v niekedy trochu strašidelných prázdnych domoch strašia duchovia. Dvere a okná sú síce sem-tam otvorené, ale v prieskume útrob budov mi nebránili žiadne prízraky, ale skôr strach, že hniloba už postúpila tak ďaleko, že sa niekde prepadnem cez podlahu...

Už beznádejne stratený, samozrejme, ale aký krásny musel byť tento dom kedysi...

Pravidelne okolo nej chodím na bicykli už roky a napriek tomu sa ma zábery týchto opustených a zanedbaných domov vždy dotknú. Existuje predsa krása v rozklade? Niekedy môžete s istotou odpovedať „áno“...