V Thajsku zažijete všetko (45)

Teraz ich vidíte všade, mladých ľudí s batohmi, ktorí objavujú svet. V deväťdesiatych rokoch patril Johnny BG k prvej generácii batôžkárov, ktorí cestovali z krajiny do krajiny s obmedzeným rozpočtom. O týchto prvých rokoch napísal nasledujúci príbeh.

Turnaj takraw v Chantaburi

V roku 1992, vo veku takmer 25 rokov, som sa kvôli nespokojnosti so životom v Holandsku rozhodol hľadať spásu mimo Holandska. Mohlo to byť Španielsko, ale ukázalo sa, že východzím bodom je JV Ázia, krajina, z ktorej som mal po trojdňovej zastávke v Bangkoku rok predtým veľmi dobrý pocit. V pláne bolo, aby cesta trvala čo najdlhšie, no v skutočnosti bol rozpočet maximálne na jeden rok.

V takom veku sa môžeš postaviť svetu, pomyslel som si a uvidím, čo sa stane. Teraz je možná komunikácia s domácim frontom 24 hodín denne, 7 dní v týždni a existuje veľa mladších ľudí, ktorí túto výzvu prijímajú alebo ju už prijali, ale v mojom prípade neexistoval mobilný telefón, internet a vyhliadka bola veľká neistota . Potom niekedy rozmýšľam, čo som urobil svojim rodičom. Neviete, čo robí syn, ktorý cestuje sám v Thajsku, a je to „žiadne správy nie sú dobré“, ako sme vždy doma hovorili?

Mojím cieľom bolo poskytovať mesačné telefonické aktualizácie, ale bez príjmu, čo bola námaha. Už nemám svoj denník, ale verím, že 3-minútový hovor bol 350 bahtov a každý deň som s ním mohol robiť aj iné zábavné veci. Znie to sebecky, ale tak to bolo, pretože musíte prežiť, a preto sa rozhodnúť.

Kvôli vízovým poriadkom cesta smerovala aj do Malajzie, Singapuru a Sumatry, no vždy som sa viac než rád vrátil na thajskú pôdu, kde som mohol zažiť oveľa viac slobody a šťastia. Cieľom bolo vidieť každý kút krajiny a stratégia bola jednoduchá. S knižkou Lonely Planet Survival Kit v ruke sa vydajte do neznáma a skúste si zariadiť „moped“ alebo bicykel, aby ste túto oblasť objavili.

V určitom okamihu som sa rozhodol ísť do Chanthaburi a keď som našiel požadovaný lacný hotel na rieke, začal som hľadať požičovňu mopedov. Ukázalo sa, že v tomto meste je to takmer nemožné a lámanou angličtinou a thajčinou som sa nakoniec rozprával s dvoma Thajcami v opravovni mopedov.

Povedali mi, že v ten večer je v meste turnaj takraw a ak sa chcem zúčastniť. Takraw bol pre mňa nový, ale je to niečo ako nohejbal s malou prútenou loptičkou na bedmintonovom kurte a myslel som si, že bude zábavné zúčastniť sa. Samozrejme sa mi to páčilo a hneď sme išli do terénu cvičiť.

Tréning samozrejme nič neznamenal, ale zábava tam bola a napriek tomu som sa spokojný vrátil do hotela a poobede ma vyzdvihli na turnaj. Predtým, ako sme sa mohli zúčastniť, sme museli byť zaregistrovaní ako tím, no potom bola povinnosť stať sa nezáväzne členom takraw asociácie. Potreboval som na to pasovú fotku, tak rýchlo do fotoshopu a späť a bolo to vybavené.

Turnaj bol nad očakávanie väčší a odhadujem minimálne 100 hráčov a veľa návštevníkov, takže s tým zvláštnym farangom, ktorý si myslí, že vie hrať takraw a je aj v základnej zostave, by mohla byť zábava.

Ako umiernený amatérsky futbalista a so znalosťami volejbalu sa počas zápasov ukázalo ako zlý nápad myslieť si, že ide o volejbal. Tá lopta je na vašom tele bolestivejšia ako akákoľvek futbalová lopta na vašej fontanele. Po troch zápasoch sa to stalo a skončili sme bez šance poslední, no aj tak sme zožali potlesk publika za zábavu.

Po tomto predstavení sme išli osláviť túto zábavnú udalosť s 2 členmi tímu a ich podporovateľmi večerou pri rieke a ukázalo sa, že to bol zábavný a príjemný večer.

Keďže som toho pre nedostatok mopedu či bicykla nemal veľa, cesta v Chantaburi trvala len 3 dni, no bol to jeden s pekným zážitkom, o ktorý som sa mohol podeliť iba so svojím denníkom.

Celkovo cesta trvala 8 mesiacov a výzva začala prefíkane umožniť mojej vtedajšej thajskej priateľke žiť v Holandsku.