Isanská zamestnanecká párty

Toto samozrejme nebude veľkolepý príbeh, ale pre tých, ktorých zaujíma, ako sa v Isaane žije, žúruje a pracuje, to môže byť dosť zaujímavé.

Pred týždňom mojej žene zavolal Waai, 34-ročná žena, ktorá po štúdiu na univerzite Khon Kaen začala pracovať vo výskumnom centre ryže Ubon Ratchathani. Výskumné centrum malo zorganizovať rozlúčku 6. októbra, pretože prijala novú pozíciu v inom Výskumnom centre. Trochu riskantný dátum, pretože experti na počasie očakávali, že v ten deň zasiahne Isaan tajfún a bude to samozrejme vonkajšia udalosť. Večierok bol určený len pre zamestnancov – nie pre partnerov – ale k stolu, ktorý bol pre ňu ako oslávenca vyhradený, mohla pozvať rodinných príslušníkov. Jej rodina však býva 2000 km ďaleko a nikto nemohol prísť, a tak jej dovolili pozvať priateľov. A keďže sa k nám už niekoľkokrát pripojila pri jedálenskom stole – priniesli ju naši priatelia – a odvtedy nás niekoľkokrát navštívila, poznali sme ju celkom dobre. Waai pozvala aj Toey, našu dobrú kamarátku, pretože Toey bola jej matkou, keď pracovala v Ubone.

Dress code na párty bol tradičný Isaan, čo naznačuje, že Isaaner je hrdý na svoju identitu, aspoň to je môj výklad. Tým však nechcem naznačiť, že tu existuje túžba po nezávislosti.

Výskumné centrum ryže Ubon Ratchathani sa nachádza asi 20 km od mesta Ubon vo vzdialenosti asi 10 km od nášho domu. Nachádza sa na rozľahlom pozemku s rôznymi budovami a tiež s jednoduchým bývaním pre personál. Waai žila v jednom z týchto domov so svojou najlepšou priateľkou, priateľkou z obdobia Khon Kaen. Napriek rozľahlosti lokality tu neboli žiadne testovacie polia pre novo vyvinutú ryžuodrody. Tieto testovacie polia sú rozmiestnené po celom Thajsku a starajú sa o ne obyčajní pestovatelia ryže, no samozrejme ich občas navštívia úradníci z Výskumného centra.

V daný deň sme do Výskumného centra dorazili o pol šiestej, kde sa už začali slávnosti. Tanečná skupina zamestnancov bola na ceste do budovy, kde sa bude konať obrad s budhistickou tematikou. V tej budove boli nejaké stoličky – dve boli samozrejme určené pre nás – ale zvyšok prítomných musel sedieť na podložkách. V strede boli tiež tri lavičky: jedna pre postavu oblečenú v bielom oblečení, ktorá bude viesť obrad, jedna pre Waai s jej „matkou“ Toey a jedna pre riaditeľa a jeho manželku. Pretože tá veľká párty bola samozrejme nielen pre Waaia, ale predovšetkým pre riaditeľa, ktorý tiež prijal miesto inde. Waai bola taká šťastná, že sa mohla pridať k režisérovej rozlúčke. Bola však spolu s režisérom na obrovskom plagáte, ktorý niekde visel a bol vyobrazený rovnako výrazne ako jej režisér. V tomto smere sa nerozlišovalo.

Pred začiatkom obradu pribudla lavička – vedľa Waaia a Toey – a museli sme si na ňu s manželkou sadnúť; Vďačíme za to tomu, že aj Waai nás považuje za rodičov („ďalšia dcéra“). Súčasťou obradu bolo, samozrejme, aj to, že sme boli navzájom prepojení a s budhistickým poradcom spojení. Po pätnástich minútach poradca dokončil svoje modlitby a každému z nás šiestich uviazal šnúrku okolo pravého zápästia. Dav sa potom mohol plaziť po kolenách, aby obom oslávenkyniam poskytli šnúrky na zápästie a rozlúčili sa. To bolo sprevádzané niekoľkými objatiami, napriek COVID. Mimochodom, nikto nepoužíval masku na tvár a ja a moja žena sme s tým bez námahy išli.

Potom sme vyšli von, kde boli pripravené stoly s jedlom pre vyše 300 ľudí. Sedeli sme pri stole pre 8 ľudí s Waai a Toey, ale režisér si mohol vystačiť so stolom pre najmenej 14 ľudí. Na každom stole bola okrem fliaš vody a nealko nápojov aj jedna fľaša piva Leo. Nebola to teda pitka, akú som zažil na zamestnaneckých večierkoch v Holandsku. Raz môjmu kolegovi dokonca museli pomôcť do taxíka, no vykotúľal sa rýchlejšie, ako ho tlačili. Inak tomu nie je ani v Thajsku.

Samozrejme, v areáli festivalu bolo pripravené aj veľké pódium, na ktorom sa mohli predviesť profesionálni umelci aj zamestnanci. A samozrejme nechýbal ani tanec. Bola som obľúbená ako tanečná partnerka najmä u starších dám a dokonca ma niekoľkokrát ťahali za ruku na parket. V Thajsku vlastne nie som zvyknutý na toľko drzosti, len od opitých a/alebo veľmi starých žien. Slávnostná atmosféra ale zrejme primäla niektoré ženy, aby si nenechali ujsť jedinečnú príležitosť zatancovať si s farangom. To som tolerovala bez problémov, lebo sedieť viac ako hodinu je nezdravé, nedávno som čítala. V súčasnosti ma hodinky Fitbit včas varujú, ak mi hrozí, že budem sedieť príliš dlho. Ale so všetkými tými tancujúcimi dámami som v ten večer nepotreboval žiadne varovania.

Sľúbený tajfún sa oddialil – mnísi (?), ktorí v ten deň absolvovali test, boli zrejme v lepšom kontakte s bohmi počasia ako experti na počasie – a tesne po desiatej sme opustili podnik, kde bola ešte párty. naplno.