You-Me-We-Us: You-Me-We-Us: 'Život a smrť vedľa olovenej bane'
Príbeh ľudí z Klity Creek (ห้วยคลิตี้) v provincii Kanchanaburi, ktorej krv bola otrávená olovenou mínou; história neúspešných snáh o vyčistenie jedu a potoka a boj komunity za spravodlivosť.
Pokiaľ ľudia žili v blízkosti potoka Klity Creek, potok bol jediným zdrojom vody. Starší ľudia v dedine to vyjadrili takto: „Ak je voda, je tu život. Žiadna voda neznamená život.“ Obyvatelia využívali vodu z potoka nielen na pitie a varenie, ale aj na poľnohospodárstvo a osobnú starostlivosť.
Rozmanitý život zvierat v potoku s rybami a mäkkýšmi bol zdrojom ich potravy. Zdroj zábavy pre deti. Život na dedine bol tak prepletený s potokom, že potok by sme pokojne mohli nazvať životnou vodou a dušou obce.
Olovená baňa
Ich vodný zdroj sa však zmenil na smrteľnú katastrofu. V roku 1967 spoločnosť Lead Concentrates Company Ltd začala ťažiť olovenú baňu len 12 km severne od potoka a olovený odpad bol vysypaný do vody bez filtrov a úpravy. Pobúrení obyvatelia Klity Creek sa spojili, aby bojovali proti tejto nespravodlivosti a robia to dodnes.
Smrteľné účinky otravy olovom
V roku 1972 si obyvatelia všimli, že voda v potoku sa pomaly stáva kalnou a červenou; bol tam aj zápach. Alarmujúce bolo aj veľké množstvo uhynutých rýb, ktoré vyplávali na hladinu a krátko na to obyvatelia ochoreli. Mnohí pociťovali bolesti hlavy, závraty, žalúdočnú nevoľnosť, necitlivosť a opuchy končatín a únavu.
Liečba tradičnými liekmi nemala žiadny účinok a komunita bola hlboko znepokojená. Pre niektorých bola choroba smrteľná. Ešte horšie je, že deti narodené vtedy vykazovali abnormality, ako je hydrocefalus, abnormality končatín, očné ťažkosti a polydaktýlia (viac ako päť prstov na rukách alebo nohách). Zvýšili sa potraty a úmrtnosť medzi malými deťmi.
U muža, ktorý zomrel v roku 2015, sa v jeho krvi našlo množstvo 41 mg/dl olova; toto je koncentrácia mnohonásobne vyššia ako bezpečné množstvo.
Rodina Jo a otrava olovom
Článok sa podrobne venuje lekárskej biede, ktorú zažili dve deti a synovec zosnulého muža. Bolo rozhodnuté nezahrnúť to do tejto operácie.
Tradičný spôsob života narušený
Komunitu Klity tvoria Karen ľudia, ktorí žili po generácie v kopcoch Thung Yai Naresuan v provincii Kanchanaburi. Ich spôsob života závisí od toho, čo im ponúka bohatá príroda. Nie je to tak dávno, čo peniaze v regióne Klity nemali zmysel; všetko, čo ste potrebovali, bol nôž, motyka a lopata.
Tradičný karenský systém striedania plodín na poliach umožňoval pestovanie ryže, ovocia a zeleniny. Ľudia žili jednoducho a ich tradície sa prenášali na ďalšie generácie, vďaka čomu zostala komunita neporušená.
Ich životy sa však obrátili naruby, keď sa voda sfarbila do červenohneda a začala zapáchať. Keď už vo vode nebolo rýb, ktoré by sa dali chytiť, komunita sa stala závislou na obchodníkoch s potravinami. Po tom, čo ľudia ochoreli na otravu, bola cesta do štátnej nemocnice náročná a namáhavá. Často to trvalo celý deň, pretože nemohli prísť žiadne autá. Chorí museli dve hodiny jazdiť na traktore, potom päťdesiat kilometrov po poľných cestách a potom ďalšie dve hodiny po spevnených cestách.
Všetky tieto veci vyvolali potrebu peňazí, aby bolo možné obchodovať. Na jedlo, dopravu, lekársku starostlivosť. Mnoho ľudí bolo nútených opustiť striedanie plodín a prejsť na „monokultúru“, ako je kukurica a maniok (maniok).
Na výrobu krmív pre ošípané, hydinu a rýb sa rok čo rok predávali tisíce ton kukurice z regiónu Klity.
Jed v potravinovom reťazci
Sociálny pracovník: „Teraz, keď je pôda v regióne Klity extrémne kontaminovaná olovom, kukurica, ktorá tu rastie a používa sa na kŕmenie zvierat, bude nepochybne obsahovať aj olovo. Tento náskok sa vyskytuje aj ďalej v potravinovom reťazci a bude sa konzumovať a predávať v reštauráciách, na trhoch a v nákupných centrách. To sa ešte zhorší, ak sa voda z potoka použije na zavlažovanie.“
„Znepokojujúce je aj to, že potok sa vlieva do povodia Srinagarin a voda nakoniec končí v rieke Mae Klong a kanáli Maha Sawat a že voda sa používa v Thonburi, husto obývanej časti Bangkoku. Nakoniec voda končí v Thajskom zálive, ktorý využíva celá krajina. Nebezpečenstvo olova sa teda netýka len Klitykreeku, ale oveľa väčšej časti populácie.“
Sudca
Správny súd a občiansky súd rozhodli, že za obnovu potoka a okolia je zodpovedný štát aj vedúce spoločnosti. Ale teraz prešlo dvadsať rokov a nič sa nepodniklo. Otázka znie, či sa spravodlivosť, ktorej sa vám nedostáva, nerovná nespravodlivosti?
Dospelí majú vážne obavy o svoje potomstvo. K dnešnému dňu sú hladiny olova v krvi detí oveľa vyššie, ako je medicínsky opodstatnené, a čísla sa z roka na rok zvyšujú. Koľko generácií ešte musí trpieť, kým ľudia pri moci prevezmú zodpovednosť a odstránia všetko olovo?
Zdroj: https://you-me-we-us.com/story-view Preklad a úprava Erik Kuijpers. Text bol značne skrátený.
Pre fotografie životného prostredia a príbeh rodiny Jo: https://you-me-we-us.com/story/living-with-lead-lower-klity-creek
Autor: Thamakrit Thongfa, Pwo Karen žijúci v Kanchanaburi.
„Vždy som oddaný životnému prostrediu pre tunajšiu komunitu, pre menšiny a domorodé obyvateľstvo. Mojím snom je, aby všetci títo ľudia a planéta boli chránení správnymi zákonmi a postupmi, ktoré sa v prípade potreby uplatňujú a všetko bez diskriminácie, pretože verím, že všetci ľudia sú si rovní.
Slovami to nedosiahneš, ľudia sa o to snažia 50 rokov.
Treba konať.
Riešenie Vyhoďte baňu do vzduchu a uistite sa, že sa znova neotvorí tak, že z nej urobíte chránenú oblasť.
Kultúrne dedičstvo.
Na celom svete obchodné záujmy často predbiehajú zdravotné hľadiská. V Thajsku je to v mnohých oblastiach extrémne. Okrem toho sú environmentálni aktivisti prenasledovaní, väznení a zabíjaní. Za posledných 20 rokov bolo zavraždených najmenej tucet a možno aj viac aktivistov. Smutný.
Thajsko je teda silne kapitalistickou a nerovnou krajinou, kde sú (ľudskí) sudcovia v rebríčku nižšie. Ťažba surovín a znečisťovanie prírody nemá hneď nákladovú položku, pokiaľ sa vysokí páni naozaj nenesú na zodpovednosť a na zodpovednosť so skutočnými dôsledkami, málo to prináša zmeny. Kklotjesvol a najmä menšinové skupiny z toho zbierajú trpké ovocie.
Séria ukazuje veľa z toho, čo sa v Thajsku deje a deje, príbeh nie je nový, ale pozornosť musí zostať, inak môžeme určite zabudnúť na šancu radikálnych zmien v prospech obyvateľstva. Ale bolí to, že tieto praktiky prebiehajú už roky, zdá sa, že chvíľu zostanú a dodnes a zajtra si prinesú toľko obetí. Smutné, veľmi smutné.
Článok z BKK Post o 'upratovaní' elektriny. Nezachrániteľný, je záver. Budete musieť kopať tak hlboko, silu a pôdu, a je to čisté? Presmerovať rieku, uzavrieť lokalitu a nechať prírodu robiť svoju prácu? Ale tí ľudia musia niekde bývať... Veľké peniaze, žiaľ, opäť vyhrali.
https://www.bangkokpost.com/thailand/general/2079879/too-late-to-save-klity-creek
Legislatíva stále zlyháva a aj tak zostáva riziko: ak sa pokúsite zaplatiť spoločnosti „všetky“ náklady týkajúce sa škôd, opráv atď., môže skrachovať. Potom účet stále padá na daňovníka (finančne) a obyvateľov (fyzicky). Prevencia je lepšia ako liečba, uštipnutie tohto druhu praxe v zárodku by veľmi pomohlo. Intuitívne by som radšej zaviazal predstavenstvo a manažment takejto spoločnosti žiť, pracovať a bývať v znečistenej oblasti, aby do toho väčšinou nehádzali nejaké peniaze, aby sa z toho dostali. To nemôže a) nie je regulované zákonom, b) by tiež nebolo humánne a je v rozpore so základnou hodnotou, že ľudia by sa mali správať k ľuďom, zvieratám, prírode a životnému prostrediu čo najviac, aby bol život aj zajtra príjemný
Alebo čaká na veľmi dlhú dobu, keď si človek vykope vlastný hrob a zahynie, zem a všetko ostatné, čo na nej rastie, si nájde novú cestu, kým táto galaxia neprežije svoje najlepšie časy. Ale to je dosť depresívna myšlienka, to sa musí a dá robiť inak, však? Záblesk nádeje na lepšie časy a poučenie sa z našich chýb?