Thajský maliar a smrť

In Thailand Žil raz jeden maliar. Nachádzal sa od rána do večera na miestach, kam prichádzalo množstvo ľudí.

Zahalený vo veľkom plášti a v klobúku proti slnku tam sedel a pozoroval. Pozrel sa na všetkých ľudí na trhoviskách, na jarmokoch, vo vinárňach, v čajovniach. Potom, keď nastal večer, odišiel do svojho domu a začal maľovať všetky tváre, ktoré cez deň videl: tváre detí, starých ľudí, bohatých ľudí, chudobných ľudí, chudých ľudí, tučných ľudí. Ale len ich tváre. Naplnil celý svoj dom tvárami, tvárami a ďalšími tvárami.

Raz v noci maľoval vo svojom dome. Kým bol zaneprázdnený, ozvalo sa hlasné zaklopanie na dvere.

"Čo do pekla? Kto to môže byť uprostred noci? Vôbec nemám termín. Huh, aké otravné!"

Podišiel k dverám a otvoril ich. Pred prahom stál cudzinec. Povedal drsným tónom: „Dobrý večer, priateľ! Prídem po teba!"

„Dobrý večer... Prídeš po mňa? Ale ja vôbec nemám termín!“

„Ha! To je skvelý vtip! Pozri, keď niekoho prídem vyzdvihnúť, vždy ide so mnou. Vždy to tak bolo a ešte nejaký čas to tak zostane.“

"Ale, kto ste?"

"Ja som Smrť!"

"Smrť? To musí byť omyl. Cítim sa veľmi zdravo! Mimochodom, som zaneprázdnený maľovaním portrétu. Nemám čas! Myslím, že by si mal byť so susedmi!"

Maliar zabuchol dvere priamo pred nosom Smrti. A reptal sa vrátil k svojmu stojanu. "Absurdné! Čo si myslí Smrť!"

Smrť stála vonku a pomyslela si: To sa mi ešte nikdy nestalo. Pozrime sa, čo ten maliar robí.
Potichu otvoril dvere a vkradol sa dnu. Kráčal po špičkách cez izbu, až sa postavil priamo za maliara. Opatrne sa obzrel cez plece. A čo videl Smrť? Krásny dievčenský portrét! Smrť v živote nevidela taký krásny portrét. Stál bez dychu, hľadel na obraz, ktorý tam vznikol, a stratil pojem o čase.

Takže za celý ten čas na zemi nezomreli žiadni ľudia...!
Zrazu si Smrť uvedomil, po čo prišiel a povedal: „Teraz naozaj musíš ísť so mnou, priateľu!

Maliar, ktorý si nevšimol, že Smrť je tak blízko za ním, sa vyľakane otočil. „Človeče, čo tu robíš! Skoro sa bojím na smrť! Nevadilo by ti odtiaľto vypadnúť?" A vytlačil Smrť z izby na ulicu a ukázal na oblohu. „Choď za cisárom nebies a povedz mi, že sa mi to nehodí! Som príliš zaneprázdnený!"

Smrť, úplne ohromená, vstala do neba. Tam sedel Nebeský cisár vysoko na svojom tróne.

"Povedz Smrť," povedal cisár rozhorčene, "kde je ten maliar, ktorého som ti prikázal priniesť?" Smrť sa hanblivo pozrela na cisára. "On uh... nemal čas, Pane," odpovedal jemne. "Nie je čas?? Čo je to za nezmysel! Nevadilo by ti ísť rýchlo dole a okamžite dostať toho maliara!“

Smrť teda zostúpila na zem rýchlosťou blesku a hlasno a naliehavo zaklopala na maliarove dvere. Ozvali sa zúrivé kroky a dvere sa otvorili. „Čo, to si zase ty, Smrť? Choď preč!" Teraz sa však Smrť nedala obmäkčiť. „Už žiadne rečičky! Cítim najväčší hluk tam hore! Teraz musíš prísť!"

No potom si maliar uvedomil, že už s tým nemôže nič robiť. "Ukľudni sa! Zober moje veci a pôjdem s tebou!" Pomaly si začal baliť všetky svoje maliarske potreby. Rolky hodvábneho papiera, bloky farieb, atrament, štetce. "Povedz, bude z toho niečo?" Smrť zavrčala. "Kľud! Vnútorný pokoj, o tom to celé je! Moja mama mi to vždy hovorila." Maliar zapálil obetnú sviečku. "No...som pripravený." Ideme teda?"

A spolu vystúpili do neba. Cisár netrpezlivo sedel na svojom tróne. "Takže si konečne tam." Kde si bol celý ten čas?"

Maliar sfúkol svoju obetnú sviečku, odložil veci a poddajným hlasom prehovoril: „Pane, viem, že už nikdy nebudem môcť maľovať na zemi. Preto som si so sebou priniesol všetky svoje maliarske potreby, aby som tu mohol pokračovať v maľovaní.“

„Pokračovať v maľovaní tu? V žiadnom prípade!"

"Ale Pane... sedíš tak vysoko na svojom tróne so všetkými tými krásnymi kobercami okolo, ktoré visia až po zem." Mohol by som ich trochu posunúť od seba a pozrieť sa pod tvoj trón?"

Maliar opatrne rozložil koberce od seba.

"Nie, ale... je tam pekný priestor." Mohol by som tam niečo namaľovať? Z času na čas sa cez štrbinu pozriem von a potom môžem pokračovať v práci celé hodiny.“

"To sa nestane!" prehovoril cisár nebies prísne.

„Pane... keď sa pozerám okolo... aké veľké je tvoje nebo...! Vieš čo? Pošlite ma ďaleko! Do kúta tvojho neba, kde ma nevidíš a nikto ma neobťažuje! Aby som to mohol trochu vyriešiť!"

Nebeský cisár pokrčil plecami a vzdychol. "No... tak poď!"

A čo urobil cisár? Poslal maliara k Duchu života. A je tam dodnes. Tam maľuje tváre duší, ktoré sa majú narodiť na zemi. A keď thajčina tehotné ženy ich obetujú tomu maliarovi – v nádeji, že dá ich dieťaťu krásnu tvár...

Nájdené a prevzaté z almanachu Folktales

– Znova odoslaná správa –