MESTO ANJELOV – Vražedný príbeh v 30 kapitolách (časť 6 + 7)
Na Thailandblogu si môžete prečítať predpublikáciu trileru „Mesto anjelov“, ktorý, ako už názov napovedá, sa celý odohráva v Bangkoku a napísal ho Lung Jan. Dnes kapitola 6 + 7.
Kapitola 6.
Ranné svetlo nemá vždy zlato v ústach. J. sa veľmi občas v hĺbke svojich myšlienok považoval za filozofa. Kedysi dávno, keď bol mladý a pekný, si samoľúbo myslel, že všetko vie. Dnes, keď bol pekný len trochu schátralým spôsobom, vedel to lepšie. Niekoľkokrát počas prvých týždňov, mesiacov a dokonca rokov v tejto krajine, v oslnivom prejave absolútnej a úchvatnej hlúposti, si myslel, že si kopol do nohavíc. Názor, ktorý, nanešťastie pre neho, zdieľali aj iní... Čo si neskôr, ale oveľa neskôr, pomaly, ale isto začal uvedomovať, a to bola azda tá najdôležitejšia životná lekcia, ktorú sa tu - pokusom a omylom - naučil. on, ako mnohí pred ním, sa stal obeťou kultúrneho šoku. Všetci sa zdali hlúpi, keď vystúpili z pohodlia svojho známeho referenčného rámca. Bolo to také jednoduché. A tak sa naučil byť trpezlivý, veľa trpezlivosti... Krásna cnosť nielen na Západe, ale aj na Ďalekom východe.
V priebehu dňa však bude jeho trpezlivosť ťažko skúšaná. Kaew sa napríklad dostal do konfliktu s množstvom dosť pochybných obchodníkov s umením a starožitnosťami, ktorých včera dali dokopy na zoznam možných podozrivých. J. tajne obdivoval Kaewsove bystré analytické schopnosti a jeho vyšetrovacie schopnosti. Talenty, ktoré by De Bollemu ako novinárovi prospeli. Kaew vyrazil skoro, na rozdiel od svojho zvyku, ale očividne spôsobil veľa podráždenia svojimi otázkami. V jednej z obrovských antických hál za trhom Chatuchak dokonca jeho vernú partnerku chytili jemnou rukou za golier a zhodili zo schodov. Tento obrovský trh si získal svoju povesť ako „Trh so zlodejmi' opäť urobil všetku tú česť... Aby toho nebolo málo, trvalo až do poludnia, kým nás Tanawat kontaktoval, ako bolo dohodnuté.
Tanawat bol skutočný žvanil, ale z nejakého dôvodu, ktorý J. hneď nezistil, sa dnes nezdal byť veľmi nadšený z rozhovoru. Záhadne sa nechal počuť, že má konečne konkrétny náskok, no po telefóne odmietol zachádzať do podrobností. Určite sa mu podarilo vybudovať napätie, pretože trikrát v rozpätí necelej hodiny dohodol iné miesto, kde sa stretli. Toto utajovanie J. nesmierne dráždilo. Tanawat mohol byť občas veľmi podozrievavý, no J. to bolo jedno. Nakoniec, v to popoludnie, J. zablúdil zo svojho povalu k Wat Po, bleskovo sa topiacemu zmrzlinovému kornútku v ruke. Krátko pred zatváracou dobou bol tento najväčší a najstarší chrámový komplex v meste preplnený turistami a ich stretnúť a pozdraviť nevyčnievať. Presne o 16.30 hod. J. sa podľa dohody ocitol s lepkavými rukami na západnom Wihane za centrálnym chrámom. Zatiaľ čo medzi Wihan a Phra Si Sanphet Chedi kráčal, na jeho prekvapenie nebolo po Tanawatovi ani stopy. Ďalšiu polhodinu neprijal J. hovor ani SMS. Toto nebolo normálne správanie akademika známeho svojou presnosťou. O pol hodiny neskôr, s rastúcim pocitom úzkosti, sa J. nechal prejsť zabezpečenia vyplávať von. J. čakal cez Chetuphon Road, kým zmiznú aj poslední návštevníci, no Tanawat sa zdalo, že sa zadymí.
Späť na povale sa dokonca aj zarmútený Kaew na chvíľu zastavil vo svojom nekonečnom lamentovaní nad ťažkým zaobchádzaním, ktoré dostal v Chatuchaku. Zdalo sa, že aj on bol mierne vystrašený Tanawatovým náhlym tichom. Po dlhom zvažovaní so zamestnávateľom sa hneď išiel pozrieť na fakultu, či ho tam nenájde, no od včera rána ho tam nevideli. Keď sa dnes neukázal, jeden z Tanawatsových asistentov musel dnes popoludní prevziať praktické cvičenie... Správy, ktoré len zvýšili obavy J....
Kapitola 7.
Na druhý deň ráno, krátko po 06.00. hod. J. dostal telefonát, ktorý ho nielen náhle prebudil z nepokojného spánku, ale ho aj zasiahol ako tvrdý úder päsťou do brucha. Rozpoznal to číslo ako Tanawatovo, ale rozhodne nebol na rade. Surový hlas naňho vyštekol s podtónom nadčasovej zloby: "Váš priateľ, ukecaný profesor, vás netrpezlivo čaká pod mostom spoplatnenej cesty za Wat Saphan Phrakhong v Khlong Toei. Buďte rýchli, pretože to vyzerá, že by mohol prehltnúť jazyk...“
J. si nebol istý, ako to opísať, ale vo vzduchu v Bangkoku niečo nebolo v poriadku. Zakaždým, keď prišiel do metropoly zo Severu, musel si na to znova zvyknúť alebo 'chytiť dych“ ako to sám opísal. V skutočnosti to nevoňalo – aj keď – ale vždy mal pocit, že vzduch je tu starý a schátraný, ako keby bol príliš využívaný. Po telefonáte sa zdalo, že všetok kyslík sa spotreboval jedným ťahom. Zatočila sa mu hlava. Rýchlo sa obliekol a odišiel so Samovým nechápavým pohľadom za chrbtom. S chorobným pocitom tlaku v bránici sa ponáhľal dolu a zavolal jedného z vandrovníkov s fluorescenčnou vestou, ktorí sa flákali na rohu ulice a šoférovali motorkársky taxík. Motorkársky taxík je v meste anjelov najnebezpečnejší, no nepochybne aj najrýchlejší spôsob dopravy. J. si nebol istý, kam presne ísť, pretože na označenom mieste to bola neprehľadná spleť mostov, klongov, uličiek a ciest. Kvíliace policajné sirény im však na posledných kilometroch bezchybne ukazovali cestu.
Ako veľa vecí v tejto krajine, aj výjazd z mosta skončil v slepej uličke kanála. Práve tam bol, rovnako ako J. a dav, ktorý sa zbiehal na páse, kde sa rozpálený asfalt mení na štrk. Bolo to horšie, ako čakal. Pred očami mal rušnú, ale usporiadanú scénu, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z druhotriedneho televízneho detektívneho seriálu. Zdanlivo nekonečná prehliadka hnedých policajných uniforiem, niektoré z nich aj v civile. Technickí detektívi bežne chodili okolo a pátrali. Telo bolo identifikované. Miesto, kde ležal, vedľa jedného z betónových pilierov mosta, nebolo, ako inak na mieste činu v Thajsku, pred zrakmi prizerajúcich sa ľudí naozaj skryté. Niekoľko fotografov nafotilo svoje zábery, aby sa všetky krvavé detaily zajtra rozšírili na krikľavú titulnú stranu ich novín. Surový exhibicionizmus smrti, ktorý thajskí čitatelia milovali. Ako to bolo s kriminalitou pre obyvateľov Mesta anjelov? Milovali to, nikdy ich to neomrzelo... J. by si na to nikdy nezvykol. Utešoval sa myšlienkou, že ak v tejto krajine niekedy dôjde k zázračnému ukončeniu zločinu, noviny okamžite prestanú fungovať.
Na jeho zlosť sa okolo červeno-bielej stužkovej improvizovanej bariéry ako supy tlačilo množstvo krvilačných okoloidúcich, ktorí sa snažili zahliadnuť scénu pomocou svojich telefónov. Boli obsluhovaní na ich zavolanie. Pretože tam bola krv, veľa krvi. J. to videl aj z tejto vzdialenosti. Veľké kaluže, ktoré v horúčave dnešného rána už pokrývala matná čierna membrána ako vyschnutý puding a ktoré sa zdalo, že nejakým zvláštnym spôsobom ožívajú biliónmi modrozelených lesklých tučných múch, ktoré si hltavo pochutnávajú na mŕtvole. a zrazené kaluže krvi sa usadili.
Aké posraté miesto na odchod, pomyslel si J. Oblasť je posiata haraburdím, hnusom veľkomesta: zhrdzavené plechovky od jedla, rozbité fľaše, obaly od cukríkov a igelitové vrecká, stovky igelitových vriec, baliaci mor tejto krajiny. V kanáli Phra Khanong plávali ďalšie odpadky a tesne nad vodnou hladinou J. uvidel zvetranú rukoväť nákupného vozíka, ktorý sa tu prevrátil, ktovie ako dávno…
"J! Ahoj J...!' Otočil sa. Prudko k nemu prišiel vysoký policajt v civile so širokými ramenami, na thajské pomery vysoký. V skutočnosti sa nepoznali dobre, ale dosť na to, aby vedeli, čo majú spoločné. Zašlo by to príliš ďaleko Roi Tam Ruad Ek alebo vrchný inšpektor Uthai Maneewat zo sekcie závažných zločinov dobrý priateľ, ale v minulosti si párkrát pomáhali a to nejako vytvorilo puto. Súdiac podľa jeho výrazu, práve sa dusil obrovským dúškom Vzal Prik, ktorý pozostáva najmä zo surových chilli papričiek, fermentovanej rybacej omáčky a limetkovej šťavy pikantné korenie. 'Pôjdeš so mnou na chvíľu?' spýtal sa vyzývavo a mávnutím ruky prikázal uniformovanému seržantovi strážiacemu stužku, aby nechal J. prejsť. J. si myslel, že by sa mal opýtať, či nie sú k dispozícii plastové nánožníky miesto činu nekontaminovať, ale rozhodol sa proti tomu, pretože hlavný inšpektor sa nezdal byť naozaj do toho nálada pre srandu.
'Toto je hnusná situácia', Maneewa prišiel hneď k veci. 'Čo tu robíš? '
"Čo to má spoločné s vami, vrchný inšpektor?" '
"no,"povedal Maneewat," dovoľ mi osviežiť ti pamäť. Pred niekoľkými dňami vás a zosnulého videl jeden z mojich pozornejších kolegov počas útulného tête à tête na terase v Chao Phraya. Na mobilnom telefóne zosnulého je vidieť, že vám v posledných dňoch opakovane volal a naopak. Posledný hovor bol dnes ráno. A to bolo naozaj čudné, pretože vtedy bol podľa našich súdnych znalcov a lekára už minimálne hodinu mŕtvy ako kameň... Zdá sa vám zvláštne, že sa pýtam, keď sa tu zrazu objavíte? "
"Oh...' J. sa veľmi rýchlo snažil prísť s odpoveďou, ktorá znela čo najvierohodnejšie, bez toho, aby ukázal karty. ' Ako viete, náš vzťah bol čisto obchodný. Z času na čas som – mimochodom rovnako ako vy – apeloval na jeho odbornosť. Tiež pred pár dňami, keď som ho požiadal, aby mi vymyslel nejaké veci..."
J. chvíľu zalapal po dychu. Maneewat ho bez vedomia viedol smerom k mŕtvole a to, čo videl a zacítil, ho rozhodne nerozveselilo. Okolo mŕtvoly už bol cítiť slabý plynatý smrad, ako zatuchnutý prd, čo pri týchto teplotách vlastne nebolo prekvapujúce. Napriek tomu, že J. zažil v Severnom Írsku svoj podiel na fyzickom násilí, nikdy si na to poriadne nezvykol. Mrknutím oka videl dosť a musel bojovať proti nutkaniu spontánne nezvracať. S maximálnym úsilím a zaťatými čeľusťami sa mu podarilo udržať kúsky vnútri.
Telo javilo známky nadmerného násilia a mučenia. Profesor ležal na chrbte, jeho trup bol na štrku. Veľký kus kože visel bezvládne, strhnutý z jeho ľavého ramena, ktoré vyzeralo ako stiahnuté z kože. Bol bitý. Možno s robustne vyzerajúcim, zakrvaveným pazúrovým kladivom ležiacim o niečo ďalej. Mal zlomený nos, veľa zubov rozsypaných ako krvavé kamienky a zdalo sa, že má rozbitú pravú očnú jamku a čeľusť. Kaša z rozdrvených kostí a zlomeného tkaniva. Možno to isté pazúrové kladivo bolo použité aj na pribitie jeho jazyka dlhým klincom na kus naplaveného dreva. Ide o to ho zavrieť... J. s otrasom uvidel, že vedľa mŕtvoly ležia ťažké rezačky svorníkov. Všetky Tanawatove prsty, s výnimkou palcov, boli bez slávnosti odrezané. Ako mohol vidieť, sivá koža okolo niektorých bodných rán na hrudi a bruchu už vykazovala modriny vyzerajúce fialové škvrny. Možno z rukoväte noža, čo by mohlo naznačovať, že Tanawat bol bodnutý slepou a predovšetkým brutálnou silou. Musel niekoho dohnať k obrovskému záchvatu hnevu, ale koho?
Šokovaný J. nakrátko zavrel oči. Nie z únavy, ale preto, že sa cez to dostal Posmrtné stuhnutie Tanawatovo stuhnuté telo nechcelo vidieť. Ale vyzeralo to, akoby sa mu ten obraz vo všetkých svojich príšerných detailoch vpálil do sietnice. K svojej úľave J. zistil, že scéna s tuhnutím krvi zasiahla aj inšpektora Maneewata. Jeho reč tela hovorila o napätom zadržiavanom hneve, čo J. dobre chápal, pretože vedel, že Tanawat bol často cenným informátorom pre políciu vo všeobecnosti a najmä pre hlavného inšpektora. J. pozrel nevidiacimi očami na hrdzavejúce stĺpy viaduktu, odlupujúci sa betón, rozpadávajúce sa grafity. Hluk hustej premávky na spoplatnenej ceste vysoko nad hlavou mu ešte viac sťažoval koncentráciu. J. Bol presvedčený, že ho čoskoro rozbolí hlava….
"Na čom záleží?“ spýtal sa Maneewat podozrievavo.
"Oh, vieš, bežné veci, nič zvláštne. '
"Súvisia s tým tieto nie až tak zvláštne prípady?" spýtal sa Maneewat a ukázal na niečo, čo vyzeralo ako niekoľko krvavých pruhov na sivom betóne mostného piliera. Zaujatý a potláčajúc hrôzu J. pristúpil o niekoľko váhavých krokov bližšie. Tanawat možno z posledného úsilia rozmazal na stĺpe písmeno J a čísla 838, zakrvavené pne trčali zo zlomených kostí, ktoré boli kedysi jeho prstami. Krvavá správa z posmrtného života, ale čo to znamenalo? Otázka, ktorá zrejme intenzívne zamestnávala aj vrchného inšpektora Maneewata, pretože ďalších pätnásť minút o tom pokračoval s podtónom, ktorý ukazoval na rastúcu netrpezlivosť.
"No tak J., nerobíš si zo mňa srandu. Nehraj sa so mnou.'
'Vôbec necítim potrebu hier, práve naopak.'
“ Veľmi inteligentný muž, ktorý bol kedysi mojím mentorom, mi raz povedal, aby som neučil starú opicu kresliť tváre... Mám také tmavohnedé podozrenie, že až príliš dobre poznáte význam toho, čo je tu napísané. Buď to prednesieš, alebo zariadim, aby ťa jeden z mojich chlapov odviezol na stanicu. Ak je to potrebné, môžete tam sedieť hodiny alebo, pokiaľ ide o mňa, aj dni, aby ste si premysleli, kým budeme pokračovať v chatovaní..."
"Och! Upokojte sa, vrchný inšpektor'povedal J.'Úprimne, nemám ani najmenšie tušenie. Ako ty, aj ja si lámem hlavu, ale neviem si z toho spraviť hlavu ani pätu. Pokračuj... Vezmi ma preč, múdrejší nebudeš...J. myslel to, čo povedal. Zúfalo sa snažil nájsť súvislosť, ale čoskoro mu bolo jasné, že toto nie je ani správny čas, ani správne miesto na logickú analýzu, kombináciu a dedukciu... Ježiš, bolesť hlavy sa zaregistrovala a ako...
Maneewat rozpoznal zúfalý podtón v J.ovej reči. 'Dobre, môžete odísť, pokiaľ ide o mňa. Buďte však k dispozícii. Garantujeme vám, že v jeden z nasledujúcich dní od nás môžete očakávať priateľské pozvanie na pokračovanie tohto rozhovoru. Žiadam preto, aby ste neopúšťali mesto. Ak chcete súrne cestovať, bol by som rád, keby som bol vopred informovaný…"
Keď stále otrasený J. odchádzal z miesta činu, uvedomil si, že pozornosť policajtov v prípade vraždy v Meste anjelov zvyčajne začína miznúť po prvých XNUMX hodinách. Ak ani po niekoľkých dňoch nedošlo k žiadnej významnej novinke, prípad sa často vyriešil nanajvýš náhodou. J. z duše dúfal, že tu to tak nebude. Poslednýkrát sa pozrel na svojho zabitého spoločníka a prisahal si, že prinajmenšom vystrčí svoje najlepšie nohy, aby zadržal Tanawatovho vraha. Bez ohľadu na cenu…
Pokračovanie nabudúce…..