Päť hudobných osemnástok a kráľovský účes

Slovo klavírne kvinteto na mňa, zanieteného amatérskeho klaviristu, pôsobí rovnako ako výfuk F16 na raketu hľadajúcu teplo. V Bangkok Post z piatka 16. augusta som čítal, že Piano Quintet 18 vystúpi nasledujúcu nedeľu v Goetheho inštitúte.

Malo sa tam hrať jedno z mojich obľúbených: klavírne kvinteto Roberta Schumanna. Ale čo sa týkalo 18? Akých 18?? Prezradilo to na konci inzerátu: každý člen kvinteta má 18 rokov (!) Nielenže je všetkých päť mladých thajských hudobníkov, ale všetci majú presne 18 rokov. Toto všetko je samozrejme z hudobného hľadiska úplne irelevantné, no zároveň je to veľmi pozoruhodné a zaujímavé.

Dosť dôvodov na to, aby som v inkriminovanú nedeľu odcestoval rovno do Bangkoku a o siedmej vstúpil do takmer vypredanej auly Goetheho inštitútu. Predstavil sa nám veľmi pestrý program, zazneli časti sláčikových kvartet od Borodina a Mendelssohna, husľové duetá od Wieniawského a Suntraporn/Sakkan Sarasap, skladba pre husle a klavír od Čajkovského a balada pre klavír sólo od Chopina. Na záver Schumannov vedomý klavírny kvintet.

Obdivoval som programovú flexibilitu skupiny: zrejme hrajú nielen klavírne kvintetá, ale aj všetky ostatné skladby, ktoré sú možné pre všetky mysliteľné kombinácie týchto piatich, vrátane všetkých sláčikových kvartet, všetkých klavírnych trií, všetkých sonát pre husle a klavír, violončelo Dokonca aj všetky sólové diela pre klavír, husle a violončelo sú oprávnené. Takto pokryjete asi tri štvrtiny všetkej komornej hudby. Veľmi múdri od nich!

Napriek tomu si myslím, že by urobili dobre, keby sa sústredili na klavírne kvartetá a kvintetá. Nechcem im to ale kritizovať, pretože to bol zároveň ich debut a predpokladám, že výber repertoáru budú v budúcnosti ešte dolaďovať a sústreďovať.

Hudobný pôžitok nebol o nič menší. Hudba sa k nám dostala v mixe hudobnej dychtivosti a nervozity primeranej debutu, kde sa drobné nedokonalosti a lajdáctvo dali ľahko odpustiť. Tu by som tiež mal poznamenať, že strnulá akustika sály im práve nepomohla.

V brožúre programu som sa dočítal, že traja z piatich hudobníkov už začali hudobnú výchovu, keď mali štyri roky: klaviristka Natnaree Suwanpotipra, huslista Sakkan Sarasap a violončelista Arnik Vephasayanant. Ďalší dvaja, huslista Runn Charksmithanont a violista Titipong Pureepongpeera, začali o niečo neskôr, vo veku sedem a jedenásť rokov. Keď máte osemnásť, už nie ste zázračné dieťa, ale stále veľmi mladý hudobník.

Schumannov klavírny kvintet pochádza z konca roku 1842 a je známy najmä svojou druhou časťou In modo d'una Marcia, pohrebným pochodom so srdcervúcou témou s ostrými disonanciami (malé sekundy). Pohrebný pochod preruší divoká pasáž, v ktorej klavír akoby bojuje so sláčikmi, a nežná, lyrická medzihra, v ktorej sa všetko ustáli do rezignácie a harmónie. Krásne!

Romantickú genialitu Roberta Schumanna však počujeme aj v ostatných troch častiach kvinteta, aj keď píše fúgu, ako v poslednej časti. Priznám sa: počul som už lepšie výkony, ale to, čo predviedli títo piati mladí Thajčania, ma napriek tomu vzbudilo vďačnosťou a nádejou.

Holič

Na druhý deň ráno som išiel ku kaderníkovi v mojom hoteli na dlho omeškaný účes. Bezradný, pretože bez okuliarov som sedel pred zrkadlom a trochu dumal o hudobnom mechanizme: konfrontoval poslucháča s ostrými disonanciami, aby túžil po ich rozuzlení v harmonickej harmónii, a to znova a znova, až do záverečného akordu. (vždy spoluhláska!).

Zrazu som bol konfrontovaný s disonanciou úplne iného poriadku: nie hudobného, ​​ale kognitívneho. Kognitívna disonancia vzniká, keď ste konfrontovaní s faktami, ktoré sú v rozpore s vašimi presvedčeniami alebo s tým, čo doteraz viete.

Môj pohľad zablúdil ponad zrkadlo, na starú fotografiu, ktorá tam visela a na ktorej som so šokom spoznal mladého kráľa Bhumiphola a jeho matku, kráľovnú matku. Šok nastal, keď videla, čo sa tam deje: bola veľmi koncentrovaná a snažila sa mu ostrihať vlasy!

Čo teraz?? Nie je mysliteľné, že existuje otázka šetrnosti alebo nedostatočnej dôvery v rezacie umenie thajských figárov! Čo potom? čo sa tam deje?

Snažil som sa to pochopiť a zrazu som si myslel, že to viem.

"Viem, prečo ho ostrihala," povedal som svojmu kaderníkovi. S očakávaním sa na mňa pozrela. "Pretože nikto iný sa nemôže dotknúť kráľa!" Usmiala sa a súhlasne prikývla. Disonantne vyriešený, môj svetonázor bol opäť správny.

Veľmi upravený a v dokonalej harmónii som zaplatil, dal jej poriadne sprepitné, odfotil som tento dojemný obrázok a prijal cestu späť do Jomtienu.