Princ Narisara Nuwattiwongse, minister, generál, admirál, akademik a propagátor výtvarného umenia
Narisara Nuwattiwongse (foto: Wikipedia)
Princovia... V bohatej a niekedy pohnutej histórii Thajska to nemôžete vynechať. Nie všetci sa ukázali ako povestní rozprávkoví princovia na rovnako povestných bielych slonoch, no niektorým sa podarilo v národe zanechať stopu.
Vezmite si napríklad princa Narisara Nuwattiwongse. Narodil sa v Bangkoku 28. apríla 1863 kráľovi Mongkutovi a Phannarai, princeznej Chae Siriwond, jednej z manželiek panovníka. V rámci dynastickej hodnosti mal 62 rokove syn kráľa a teda nie skutočný, ako napríklad jeho nevlastný brat Chulalongkorn predurčený na veľké činy. Mladý princ sa však ukázal ako bystrý chlapec a vďaka svojim západným učiteľom získal široké vedecké vzdelanie. Najmä umenie v širšom zmysle slova mu učarovalo už vo veľmi mladom veku a nebol mu cudzí nejaký talent kresliča a maliara.
Možno práve vďaka tomuto širokému záujmu bol vo veku 17 rokov poverený dohliadaním na veľkú obnovu Wat Phra Kaew, chrámu smaragdového Budhu, hlavného chrámu vo Veľkom paláci. Úlohu, ktorú plnil s vervou, pretože po skončení tejto funkcie bol oficiálne vymenovaný za riaditeľa nie celkom nedôležitého odboru verejných prác a územného plánovania ministerstva vnútra. Nasledovalo by veľa veľkých objednávok. V roku 1899 napríklad nakreslil plány impozantného a veľmi krásneho chrámu Wat Benchamabophit Dusitvanaram, ktorý je kvôli často používanému talianskemu mramoru známy aj ako Mramorový chrám. Tento chrám, v ktorom bol neskôr uložený popol dodnes uctievaného kráľa Chulalongkorna, je od roku 2005 na zozname svetového dedičstva UNESCO. Rozhodujúcu úlohu zohral aj v urbanistickom plánovaní. V roku 1891 bol napríklad zodpovedný za výstavbu Yaowarat Road a ďalších siedmich ulíc v okrese Sampheng.
Wat benchamabophit
Princ Narisara Nuwattiwongse bol všestranný v najširšom zmysle slova. Okrem spomínaných zamestnaní zastával aj ďalšie vedúce funkcie. Napríklad v rokoch 1892 až 1894 bol ministrom financií a bol úzko zapojený do administratívnych a fiškálnych reforiem, ktoré jeho nevlastný brat Chulalanongkorn rýchlo implementoval vo svojom úsilí o modernizáciu Siamu. V roku 1894 odišiel z ministerstva financií a stal sa ministrom vojny. Bol nielen generálom pechoty, ale aj admirálom a od roku 1898 spojil tieto dve funkcie s funkciou veliteľa siamského námorníctva. Aj tu musel veci zmodernizovať, pretože siamské námorné sily utrpeli vážnu stratu tváre počas takzvaného Paknamského incidentu v krátkej francúzsko-siamskej vojne v roku 1893, v ktorej francúzske vojnové lode nielen zablokovali Chao Phrayu, ale aj bez prílišných problémov prelomil siamskú námornú obranu. Akoby to nestačilo, v rokoch 1894 až 1899 bol aj náčelníkom štábu thajských ozbrojených síl, čím sa stal najvyššie postaveným vojakom v kráľovstve…
Napriek všetkému rinčaniu zbraní a ťahaniu šabľ, umenie a kultúra boli a zostali jeho veľkou vášňou. Jeho hlavným záujmom bolo vytvorenie „národného siamského umenia“, ktoré malo slúžiť ako prostriedok na to, aby moderný Siam získal vlastnú kultúrnu identitu. Úloha, ktorá nebola bezvýznamná, pretože Siam bol dovtedy skôr mozaikou poloautonómnych a často feudálne organizovaných kráľovstiev a štátov, ktoré boli napoly kontrolované centrálnou autoritou... „Kultúra jednoty“, ktorú princ predpokladal, nebola len Cieľom bolo odlíšiť Siam od – susedných krajín kolonizovaných západnými superveľmocami – ale tiež vytvoriť tmel, ktorý držal národ pohromade. Preto zohral v tomto príbehu kľúčovú úlohu, okrem iného aj ako vládny umelecký poradca pre renomovaný Thajský kráľovský inštitút. Podarilo sa mu nielen zachrániť staré umelecké remeslá zo zabudnutia, ale ich aj silne podnietiť a spolupracovať najmä s talianskymi umelcami a architektmi na vytvorení úplne nového „národného umeleckého konceptu“. Navyše si ako nikto iný uvedomil, že tento koncept stojí alebo padá so zdravým umeleckým vzdelávaním a vyvinul ďalšie úsilie, aby mu dal tvar. Bol napríklad mentorom Phra Phromichita, ktorý založil kurz architektúry na Silpakorn University. Ďalším „zadržiavacím prvkom“ jeho ruky sú rôzne logá, ktoré navrhol pre ministerstvá a oddelenia „nového štýlu“, z ktorých mnohé sa používajú dodnes.
Wat Phra Kaew
Asi vás neprekvapí, že princ bol aj autorom a dokonca skomponoval množstvo hudobných skladieb... Skoro by ste sa začali pýtať, či si ten dobrý a zjavne multitalentovaný muž vôbec niekedy oddýchol. Každý, kto si myslel, že môže stráviť svoje posledné dni v pokoji a mieri, je tiež po problémoch. Po mierovom prevrate z 24. júna 1932 bola absolútna monarchia zrušená a jeho synovec, kráľ Prajadhipok, bol fakticky odsunutý na vedľajšiu koľaj. Ten sa preto rozhodol zmiznúť do Anglicka, kde sa oficiálne dlho liečil zo zlého očného stavu. V tomto turbulentnom období sa princ Narisara Nuwattiwongse dostal do popredia ešte raz. V rokoch 1932 až 1935 nahradil svojho synovca vo funkcii regenta kráľovstva. Po Prajadhipokovej konečnej abdikácii v roku 1935 a zvolení 9-ročného Anandu Mahidola za nového kráľa odmietol žiadosť pokračovať vo funkcii regenta kvôli svojmu pokročilému veku.
Zomrel 10. marca 1947 v Bangkoku po dlhom živote v službách národa, ktorý sa odvtedy premenoval na Thajsko.