Thajčan v nemeckom Wehrmachte

Roky som hľadal knihu, ktorá by mohla objasniť jednu z najzaujímavejších stránok histórie druhej svetovej vojny v Thajsku. Na obálke je fotografia nemeckého dôstojníka Wehrmacht s nezameniteľnými ázijskými črtami tváre. Táto kniha obsahuje spomienky Wicha Thitwata (1917-1977), Thajčana, ktorý počas tohto konfliktu slúžil v radoch nemeckej armády. Wehrmacht slúžil.

V roku 1936 sa zapísal na Vojenskú akadémiu v Bangkoku a o dva roky neskôr bol tento ctižiadostivý dôstojník spolu s ďalším spolužiakom poslaný do Belgicka študovať vojenské komunikačné systémy na Vojenskej škole v Bruseli. Prekvapený nemeckou inváziou v máji 1940 sa nemohol okamžite vrátiť do Thajska az mne nie celkom jasných dôvodov sa zrazu o pár mesiacov neskôr objavil v nemeckej vojenskej škole. To samo o sebe nebolo také zvláštne, pretože už od konca 19^e storočia boli na žiadosť kráľa Chulalongkorna vyslaní thajskí kandidátski dôstojníci do európskych vojenských škôl na ďalší výcvik. Nie je však jasné, či do Nemecka odišiel aj jeho krajan, ktorý bol s ním vyslaný do Bruselu.

Ako už bolo spomenuté, Wicha Thitwat začal študovať na Vojenskej akadémii v Berlíne, no o necelý rok neskôr sa dobrovoľne prihlásil ako funker alebo radista v 29^e divízia tankových granátnikov nemeckého Wehrmacht. Niekoľko mesiacov po zaradení bol preradený do 3^e divízia tankových granátnikov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa to stalo s – tichou – dohodou vtedajšej thajskej vlády, pretože napokon nebol len thajským štátnym príslušníkom, ale aj thajským ctižiadostivým dôstojníkom a ako taký zodpovedný…

Začiatkom roku 1942 zmutoval na jednotku, ktorá sa stala známou ako Východný prápor 43. Jednotka pod nemeckým velením vytvorená výlučne s Aziatmi: Súčasťou tejto jednotky bolo najmenej 300 Japoncov. Logické, pretože Japonsko bolo od roku 1938 spojencom Nemecka. Väčšina týchto vojakov z Krajiny vychádzajúceho slnka bola v čase vypuknutia vojny študentmi rôznych vojenských akadémií v Nemecku a narukovala dobrovoľne. Po stopách Japoncov ide aj niekoľko stoviek Kórejcov a Mongolov, ktorí prišli z Mandžuska. Kórea bola okupovaná Japonskom od roku 1909 a Mandžusko od roku 1931.

Jedným z bizarných aspektov tejto už aj tak bizarnej jednoty bolo, že v Východný prápor 43 slúžilo aj niekoľko desiatok Číňanov. Boli to kandidáti na dôstojníkov čínskej nacionalistickej armády Kuomintang ktorí boli pred vojnou vyškolení v Nemecku. Bol medzi nimi aj syn čínskej hlavy štátu Čankajšek. Kuomintang od roku 1936 bojoval s Japoncami, ktorí ovládli veľkú časť Číny. Teraz v nej bojovali plece pri pleci Východný prápor 43. Ďalší špeciálny kontingent tvorilo niekoľko Indonézanov, ktorí po japonskej okupácii ich krajiny a súvisiacom páde holandského koloniálneho režimu verili, že môžu urobiť svoju časť tým, že budú robiť pre okupanta drobné práce. Pravdepodobne vďaka sprostredkovaniu Japoncov skončili títo Sukarnovi nasledovníci v nemeckej uniforme.

Zvyšní muži v tejto jednotke boli Ázijci zajatí v radoch Červenej armády a regrutovaní zo zajateckých táborov. Aj keď väčšina z týchto bývalých vojnových zajatcov sa neskôr vrátila do vlastného, ​​etnicky zloženého východu prápory by skončilo. Boli tam napríklad jednotky pre Kirgizov, Kalmoekov a Osetíncov. Východný prápor 43 bol nasadený od polovice roku 1943 proti Červenej armáde a v boji proti partizánom operujúcim v tyle nemeckej armády. Bez knihy môžem povedať len málo o kariére Whicha Thitwata, ale možno to dotiahol na dôstojníka, pretože aspoň na jednej fotke nosí ramená 'Führerbewerber“, kandidát na dôstojníka. V každom prípade vojnu prežil a po návrate do Thajska sa stal plukovníkom thajskej armády. V XNUMX. rokoch XNUMX. storočia bola Whicha Thitwat thajským vojenským atašé vyslaným postupne na thajské veľvyslanectvá v Dánsku, Nórsku a na Islande.

Podľa Whicha Thitwat slúžilo počas druhej svetovej vojny v nemeckej armáde niekoľko desiatok Thajcov. Kým sa mi dostane do rúk jeho kniha, podarilo sa mi nájsť iba jedného druhého a potom bol stále „zmiešaného“ pôvodu. Matka Luciena Kemarata bola Francúzka, otec Thajčan z Isaanu, ktorý sa do vtedajšej Indočíny dostal pravdepodobne cez medzizastávku. la douce Francúzsko sa stratil. Takmer okamžite po okupácii väčšiny Francúzska sa vtedy 18-ročný Kemarat pokúsil narukovať do Waffen SS ako vojnový dobrovoľník. Jeho kandidatúra bola odmietnutá z rasových dôvodov, preto sa v roku 1941 angažoval v Legion Volontaire Français (LVF), dobrovoľnícka légia vytvorená francúzskymi kolaborantmi na prácu s Wehrmacht bojovať na východnom fronte. V radoch LVF boli oveľa menej prísne podmienky a okamžite mu to bolo povolené feldgray dať na erb. Pôvodne vycvičený ako skaut sa nakoniec stal prvým strelcom ťažkého guľometu MG

42. Kemarat bol ranený a zajatý Sovietmi začiatkom roku 1943, ale podarilo sa mu ujsť a vrátiť sa k svojej jednotke. V lete 1943 sa LVF transformovala na 'Sturmbrigade France a začlenená do Waffen SS, kde by sa táto jednotka stala neslávne známou ako Divízia tankových granátnikov Waffen SS „Charlemagne“.“ ktorý spolu s holandskými, nórskymi a dánskymi dobrovoľníkmi SS zomrel v roku 1945 do posledného muža ríšsky kancelár brániť v Berlíne.

Panzergrenadier Kemarat, ktorý nakoniec skončil pri Waffen SS, bol pridelený k 10^e (protitanková) rota z pešieho pluku č. 58. Nemci potrebovali potravu pre delá a ázijská krv už zrejme pre Waffen SS nebola prekážkou. Prežil ťažké protilietadlové boje na Ukrajine, v Pomoransku a na Odre. S niekoľkými stovkami tých, ktorí prežili peší pluk č.58 pokúsil sa utiecť do Dánska, ale 2. mája 1945 sa táto jednotka vzdala Britom. Nie je jasné, či sa Lucien Kemarat dostal do zajatia alebo či ušiel v civile. Isté je, že sa po vojne vrátil do Francúzska. Podľa môjho starého kamaráta, normanského vojenského historika Jeana Mabireho, žil aspoň do začiatku 2000. storočia a v rokoch 1973-1974 prispel k napísaniu svojej knihy „La Division Charlemagne: Les combats des SS français en Poméranie'....